Na rôzne témy

(skutočný príbeh)

Dáša sa už definitívne rozhodla: pôjdu do Nemecka. Doteraz ma tu držali aspoň známi, no po dnešku som pochopila , že na Slovensku nemáme budúcnosť, nenávidím to tu, všetko mi pripomína moje omyly , aj to pokašlané detstvo . Len čo Peter príde domov, poviem mu to , poviem mu, že som zmenila názor. To, čo sa dnes stalo v škôlke , tak skoro nepredýcham. Ako môžu byť učiteľky, ktoré by mali byť príkladom empatie, také bezcitné zrúdy? Mrchy, beštie, na jazyk jej prichádzajú tie najškaredšie, najvulgárnejšie slová, ktorými častuje odporné ropuchy zo škôlky, kde mal nastúpiť Adamko. Mal nastúpiť od septembra , ale nič z toho nebude. Dáša zistila ako prvá , že s malým nie je niečo v poriadku. No materinský inštinkt bol zatienený materinskou láskou , preto sa snažila nahovoriť si , že je len precitlivená. Lenže…keď ani len nebľabotal ako iné deti a vyhýbal sa očnému kontaktu s ňou a neskôr keď ničil všetko, čo mu prišlo do cesty , si už prestala nahovárať, že ide o nejaký omyl. Pochodila lekárov nielen na Považí, ale aj v Bratislave dokonca bola v Čechách za odborníkmi , je pravda, že nikto z nich jej nepovedal definitívny verdikt , pretože Adamko bol ešte príliš malý a vyvíjal sa , no každý z nich jej zreteľne naznačil, že dieťa je iné ako ostatné , aj také pravdepodobne zostane a že najpravdepodobnejšou diagnózou je obávaný autizmus. Ach, keby si bol mentálne postihnutý, mohol by si sa v špeciálnej škole aspoň za niečo vyučiť, no takto … Ak sa mne niečo stane , ak odídem predčasne z tohto sveta, kto sa o teba postará? Toho sa ja veľmi bojím. Ako na potvoru, práve pred spaním jej najčastejšie behali takéto úvahy po rozume a potom, samozrejme, spánok neprichádzal.

Peter prišiel z práce pred siedmou unavený a rovno si ľahol do postele. Iní chlapi relaxujú pri počítači, pri hrách, pri telke , no on , čo mu bol počítač živobytím, ho doma už nechcel ani vidieť. Dáš si aspoň čaj alebo niečo teplé? zavolala naňho z kuchyne. Nie, nechcem, ďakujem , som taký uťahaný, dnes zvlášť , mám pocit že už o chvíľu zaspím. Vieš ,Peťko, asi ťa budem šokovať, ale rozmýšľala som o tom, čo si vravel a mám pocit, že bude pre nás to Nemecko predsa len najlepším riešením. Skoro prestal dýchať a jej sa zdalo, že napätie, čo ním zalomcovalo , cíti až na diaľku. Hmm, tak predsa si pochopila, že to s nami myslím dobre. A čo bolo spúšťačom tvojho rozhodnutia? Porozprávala mu o dopoludní v škôlke, keď malý mimoriadne vystrájal a učiteľky jej jasne povedali, že on do žiadnej škôlky pre normálne deti chodiť nemôže. Musíte voliť inú alternatívu. A akú? To už je vaša starosť, uvedomte si, že máte dieťa autistu , zmierte sa s tým konečne. Čo získate tým, že si nebudete pripúšťať skutočnosť?

Dáša chcela od septembra nastúpiť do práce , doma už dosť dlho trpela depkami a nespavosť jej depresie len prehlbovala. Malý ju potreboval na sto percent a ona si pripadala taká vysatá, úplne zničená, znivočená, vyšťavená ako citrón. Dosť už ! Zamestnám sa aspoň na polovičný úväzok , no malý musí ísť do škôlky! Lenže to bol práve ten kameň úrazu, nijaká škôlka na okolí ho nechcela . Tam mali miesto len pre normálne deti. Nie pre také ako je jej syn. Peter vygooglil na internete súkromnú škôlku v Žiline, bol ochotný chlapca tam denne voziť a chodiť pre neho, platiť aj oveľa viac , ako požadovali , a predsa ani tam Adama nechceli. Všade, kde s ním Dáša prišla, si ho  nechali na skúšku na pár dní…jej dovolili čakať vonku na chodbe , aby ho mohla v prípade potreby vyzdvihnúť …no onedlho ju už volala rozčúlená učiteľka , že Adam zdemoloval hračky , zbil spolužiaka…robil si, čo chcel…a že u nich jednoducho zostať nemôže.

Ľahla si do postele k Peťovi, keď malý zaspal, no ani tu ju nečakalo to, čo by bola potrebovala. Neprivinul ju ku sebe, neutíšil , nezahnal obavy, čo ju trápili. Žili spolu 6 rokov , no niekedy mala pocit , že manželmi sú už najmenej tridsať. Najviac sa to prejavovalo práve v tej posteli. Nedávno mu na narodeniny kúpila erotickú pomôcku , panebože, erotické pomôcky by mali byť skôr pre ženy, tie predsa potrebujú po istom čase stimuláciu …aspoň tak to mala zakotvené v hlave. No že bude stimuly potrebovať Peťo a v  pomerne mladom veku ,to sa jej ani nesnívalo. Mal cez tridsať, keď sa s ním zoznámila a bola jeho prvou ženou . Sprvu im to ako tak klapalo , no hlavne po narodení malého ich erotický život išiel dolu kopcom. Vedela, že nemá milenku , proste ho ako žena prestala priťahovať. Alebo že by to bolo tým, že bol pracant a začínal mať nábeh na workoholizmus? A tak v čase, keď mal malý útlm, si začala potajme písať s mužmi cez sociálne siete. Lenže bola príliš inteligentná na to, aby ju takáto tajná záľuba nadlho bavila. Chlapi začali najprv slušne, lichotili, posielali smajlíky a napokon to skončilo vždy oplzlosťami alebo návrhmi na stretnutie za jasným účelom. Jeden z nich jej spočiatku celkom zaimponoval, mal advokátsku kanceláriu v Martine , a tak mu neopatrne prezradila svoje telefónne číslo. To, čo nasledovalo, sa podobalo skôr na scény z hororového filmu. Volal jej aj desaťkrát denne, posielal oplzlé mms ky , volal aj v noci , takže ak nechcela, aby sa Peter niečo dozvedel, musela si telefón jednoducho vypínať. Ale ráno ju už čakali jeho sms plné erotiky a neskôr aj vyhrážok. Že vie , kde býva a Peťa by iste zaujímalo, ako trávi čas jeho žena zatiaľ čo on zarába na rodinu. Napokon sa ho zbavila, ale bola nútená si zmeniť telefónne číslo , profil na sociálnej sieti takisto zmazala …a ešte pár mesiacov potom sa triasla obavou , či neuskutoční to, o čom písal a či ho nenájde stáť pred ich bytom. Ale advokát mal predsa len advokátsky rozum. Pochopil, že by prehral.

Jediné, čo jej v momentálnom rozpoložení prinášalo úľavu, bolo jazdenie na koni. Vždy túžila po tom mať vlastného koňa , zatiaľ si aspoň zajazdí, kone milovala. Len pri týchto ušľachtilých zvieratách, ktoré nadovšetko milovala, zabúdala na takmer bezvýchodiskovú prítomnosť , na problémy s Petrom a hlavne na nenormálneho Adamka. Prvýkrát jazdila na koni ako osemročná s otcom . Hneď po tom, čo dorazili domov , ju zbil. Už ani nevie prečo. Asi že sa zastala mamy. Jej otec bol tyran, no navonok by to o ňom nikto nebol povedal. Pretože bol vynikajúcim hercom , ľudia mu chytili stranu aj vtedy, keď jej mame zlomil ruku , pretože vraj mala pomer s lekárom na oddelení. Sama si zato môže, fľandra je to, vravievali jej za chrbtom. A on, aký starostlivý chlap, vzorný otec, s dcérou chodí jazdiť na koni, staršej nedávno zaplatil pobyt v zahraničí, aby sa zdokonalila v cudzom jazyku , na rodičovské združenia chodí on, ona tam nikdy ani nenakukla, bodaj by, keď má iné záujmy, mladých doktorov. A aký je zrobený, pozrite na jeho ruky, doma majú gazdovstvo, o všetko sa stará sám, a tá fiflena sa na nočných milkuje s doktormi… Vedela, že to bola lož , že jej mama bola obeťou, jednou z tých tisícok obetí , ktorých spoločnosť nechráni pred tyranmi dôkladne. A vlastne- aj keby mama udala otca za týranie, nič by sa nebolo dokázalo, na tele nemala stopy po násilí, po zlomenej ruke si na to už dával dobrý pozor a psychické týranie, zamykanie do studenej izby , znásilňovanie bolo ťažko dokázať. Ale keď jej mama nečakane umrela pri autohavárii , predsa ju len prišlo vyprevadiť veľké množstvo ľudí, kolegov a vtedy už aspoň kto to po pohrebe i pred ním utrúsil, že si ju Boh povolal k sebe a zbavil ju trápenia na zemi , takže predsa len čosi tušili aj tí, čo predtým odsudzovali . Na pohrebe  mlčali s pohľadmi upretými do zeme a sústrastne kondolovali.

Peter kráča po ulici a má mimoriadne dobrú náladu , povýšili ho v práci a to Nemecko je už v dohľadnej dobe takmer isté. Môžu pomaly začať hľadať kupca na byt a potom sa mu kolegovia zo zahraničia pozrú na nejaké bývanie tam. Chápem ťa , Dáša , už to tu nemôžeš vydržať, taká ambiciózna žena ako ty a posledné roky tráviť celé dni s postihnutým dieťaťom , máš to ťažké, viem… V Nemecku nás aspoň nikto nepozná , nepoznajú našu minulosť , niet tam Slovákov, ktorí ti závidia pomaly každé euro , no už nechcú vidieť, koľko práce sa za tým skrýva. Ach, tá škodoradosť , to sa niekedy ani nedá vydržať.

Aj Dáša je dnes optimisticky naladená a pomerne vyrovnaná. Už nebude musieť znášať ľútostivé pohľady učiteliek. Počíta netrpezlivo dni do odchodu a myslí si, že konečne v cudzine, ďaleko od svojho rodiska, zabudne na trpké detstvo, na svojho otca, s ktorým od maminej smrti neprehovorila ani slovo, ale hlavne že vymaže spomienky na vzťah, ktorý mala pred Petrom a na dieťa, ktoré si dala zobrať, pretože vtedajší partner nebol vôbec vhodným kandidátom na spoločnú cestu životom. Ono to vlastne bol len taký zhluk buniek, tak čo na tom? Také pár týždňové nič… A snáď to ani nie je pravda, že Adamko je autista. Možno v takom vyspelom štáte , akým Nemecko je, lekári zistia, že išlo o omyl a pre  celú rodinu nastane deň vykúpenia.