Na rôzne témy

( tri skutočné tragédie )

Milada má rada svoju prácu, našla sa v nej a je v nej dobrá.  Miluje ten pocit , kedy sa ľudské srdcia pred ňou otvárajú a z hĺbky duše sa vynárajú dávno zabudnuté veci , ktoré  nie sú ešte  spracované a klientovi spôsobujú  problémy  či už v práci, alebo v súkromí , miluje  ten pocit, keď sa dostaví prvý úspech a  človek sediaci pred ňou sám jasne pomenuje svoj problém. Pretože pomenovať problém , to je niekedy to najťažšie . Vravieť pravdu  o iných dokáže kdekto,  najťažšie je priznať si pravdu o sebe. To je samozrejme len prvý krok  , ale najdôležitejší, a potom nasleduje ďalší:  či  som ochotný pracovať  na sebe . Za tie roky  si vypočula veľa príbehov, niektoré jej utkveli v pamäti viac, iné menej , a bola na seba hrdá, že takmer vždy sa veci pohli tým správnym smerom a že ona mala na celej záležitosti výrazný podiel. Ľudia k nej prichádzali, odchádzali,  ale na rozdiel od svojich kolegov z mesta , ona musela občas aj kohosi  odmietnuť  a odporúčať mu nájsť si inú formu pomoci alebo navštíviť niekoho iného.  Diár mala nabitý už mesiace dopredu ,  dohoda s poisťovňami fungovala ,a tí  z klientov , ktorým poisťovňa odmietala preplatiť terapiu, si ju u nej vďačne zaplatili sami.  Mala dobré  meno, a nielen v rodnom meste.  Proste, bola človekom  na správnom mieste , pre ktorého je práca  zároveň koníčkom. No zároveň si musela priznať, že vekom sa aj u nej dostavuje čoraz väčšia únava . Aby  nevyhorela, snažila sa dôsledne  o  psychohygienu, jeden deň v týždni voľno , cez víkendy práca v záhrade, turistika s manželom , nedávno si zaobstarali  psa , ktorému sa maximálne venovali. Hlavne manžel, ktorý ju predbehol a už  si  užíval  zaslúžený dôchodok.  Milade sa  minulý rok splnil životný sen,  vybrala dlho odkladané úspory , navštívila Indiu , posvätný Tibet . A takisto dostala od života velikánsky dar. Keď držala na rukách  malého vnúčika , prežívala neopísateľný pocit šťastia.  Svojim klientkam vravievala, že babičky sú mamy, ktoré dostali druhú šancu. Aj svoje materstvo si vedela vychutnať , ale to babičkovstvo , to  bolo jednoducho fantastické.

Minulý týždeň bol však pre Miladu zvlášť vyčerpávajúci. Zhodou okolností sa v jej pracovni objavili  tri klientky s podobným problémom.   A hoci sa už naučila umeniu odosobniť sa , a s nadhľadom zvládala vypäté situácie , toto ju dostalo. Aj teraz  má ich tváre pred sebou a vybavuje si útržky rozhovorov .Každá z nich  bola iná , a predsa všetky vyslovili  rovnakú vetu, len poradie  slov v nej  bolo obmenené.  Keby  som  tak mohla mať namiesto srdca kameň, pretože táto bolesť je neznesiteľná! A ona vedela, že majú pravdu,   pretože sama bola matkou  a v duchu ďakovala životu, že nemusí prežívať to, čo zažívajú ony .

Prvá prišla do poradne Silvia. Ešte nedávno mala miernu nadváhu, teraz na nej šaty viseli  , uhýbala pohľadom,  strhaná tvár , výraz uštvaného zvieraťa. Bola pod vplyvom liekov , ale ani lieky nevedeli úplne  utlmiť bolesť, čo ju zožierala zvnútra. Bola dosť inteligentná na to, aby vedela, že  antidepresíva jej problém nevyriešia.  Milada ju víta, usádza do kresla a necháva rozprávať svoj príbeh. Nezasahuje do rozprávania , zatiaľ to  nie je potrebné, túto ženu  v tejto chvíli treba len vypočuť.  Až po pár sedeniach sa rozhodne , akú terapiu si zvolí.  Milada je vynikajúci poslucháč , nie je tu  od toho, aby súdila , len pozorne s pokorou a úctou voči klientom počúva.   „ S mužom sme sa brali mladí , postavili sme si dom , on mal dobrú prácu ako stavbyvedúci , ja som robila a vlastne aj robím na daňovom úrade . Taký normálny život sme viedli, v podstate bez konfliktov,  potom prišli  postupne dve deti  , najprv Veronika, o dva roky po nej Andrej. Silvia sa rozplače pri spomienke na malé bäbatko, ktoré držala pred 25 rokmi na rukách.  Nijaké väčšie problémy, muž ma nepodvádzal, nepil, nežili sme si na vysokej nohe , no stále bolo  aj na tú dovolenku , na more . S Veronikou sme problémy nemali, v škole patrila k najlepším žiačkam , zodpovedná, skôr introvert. Po maturite  išla študovať učiteľstvo , už bude  onedlho končiť a vidno, že ju práca s deťmi baví . Má aj chlapca a vyzerá to, že sa budú brať len čo skončí školu. Je z vedľajšej dediny , naše rodiny sa poznajú oddávna,  seriózny , zodpovedný tak  ako ona. Ale…(a Silvia sa snaží potlačiť slzy, no márne,  stekajú jej po tvári )… – Andrej.  Ten mi robil  problémy.  Bol taký -nijaký… akoby si nevedel nájsť  miesto v živote. Ešte na strednej škole to bol pomerne veselý chlapec, no  potom sa nevedel nikde zamestnať  , snažili sme sa mu s mužom pomôcť, nikde dlho nevydržal.  Aj finančne sme pomáhali, no peniaze akosi nikdy neminul tak, ako by sme si to boli predstavovali …(Milada zatiaľ nepoloží otázku, ako by si to boli predstavovali  oni, na to ešte bude čas , teraz potrebuje  Silvia  dostať zo seba von aspoň kúsok z bolesti a vybudovať si dôveru s terapeutkou ) . Pracoval krátkodobo, , väčšinou  na dohodu, začas  bol aj na brigáde v zahraničí, peniaze čo zarobil, rozflákal na somariny. Akosi  nedokázal mať z ničoho radosť. A potom sa zoznámil s Danicou , ich vzťah bol ako na hojdačke, raz hore , potom dole, rozchody a návraty …Ja viem, možno som aj ja urobila chybu, stále som ho porovnávala s Veronikou , nielen v duchu, ale aj  verejne pred celou rodinou  som mu  dávala najavo, že by mal byť ako ona…že ho vo všetkom predbieha, že je lepšia . Aj keď mal v škole horšie známky ,  vyčítala som mu to , a veď on za to ani nemohol, viete, akí sú chlapci, učiť sa im veľmi nechce… Čo by som za to teraz dala, len keby žil , aké malicherné mi teraz moje výhrady pripadajú! Veď nie každý musí byť géniom. To dievča ho opantalo , možno v ňom hľadal aj to, čo nemal doma ,  zázemie, pocit dôvery , ale márne… sype si Silvia popol na hlavu. Stále sa rozchádzali a schádzali . Asi ho aj  ponižovala, lebo našej Veronike  sa raz  zdôveril, že si našla dajakého  bohatého podnikateľa a keď sa ten na ňu vykašlal, dobrý jej bol aj náš Andrej. Keby sme boli vedeli, čo  chystá!!! Pravda, zopárkrát povedal, že ho už nič na svete nebaví, že by sa  najradšej obesil, ale mysleli sme,  že hovorí do vetra, veď každý človek  trpí  občas depresiou. A potom  sme sa s mužom vybrali na 14 dňovú  dovolenku, v dome ostal sám s Veronikou.  Práve vtedy mu to dievča napísalo správu, že definitívne spolu končia. Nastal asi nejaký skrat , tak odišiel v  noci na miestny cintorín …a  tam sa obesil na strome. Pod ním  kopa špakov z cigariet, tak tuho fajčil , asi to  pre neho nebolo úplne ľahké rozhodnutie. Ale možno už ozaj nevidel žiadne  východisko. A ešte aj rebrík si tam v noci dotiahol!  Ráno ho našli miestni …my sme sa rýchlo vrátili z dovolenky, muž celú cestu odšoféroval, bála som sa, že dostane infarkt.  Viete, chcela by som mať srdce z kameňa , lebo tá bolesť je chvíľami neznesiteľná. Prišla som za vami, hoci beriem lieky, ale aj tak neviem, ako mám ďalej žiť , musím  však  už kvôli dcére a mužovi …pomôžte…

Zita vošla do tej istej  miestnosti presne o tri dni po Silvii  skoro v rovnakú hodinu.  Vošla okúňavo , Milada hneď vedela, že tento  neveriaci Tomáš asi prišiel prvý a poslednýkrát. Zrejme si myslí, že tu sa raz dva všetko vyrieši,  že klinický psychológ  má v rukách  čarovný prútik …Po povzbudení,  aby sa nebála, Zita spustí svoj  príbeh . Na rozdiel od Silvie  ona začne  od konca: „ Hovorí sa, že najväčšia bolesť v živote človeka je vtedy, ak stratí svoje dieťa, ak ho prežije,  nikdy som si nemyslela, že dačo také raz postihne aj mňa. Muž sa mi celkom zosypal, je na práškoch, ja fungujem, lebo musím- kto by nám navaril, upratal? Viete, ani len dovolenku som si nezobrala  po pohrebe , myslela som, že v práci na to skôr zabudnem,  doma by som sa bola asi zbláznila, najhoršie je nič nerobiť ,  vtedy myšlienky prichádzajú , darmo sa im bránite .Nedele sú pre nás doma najhoršie. Muž bol zvyknutý s Miškom stále niečo majstrovať, zavreli sa v dielni a robili…alebo poobede ak bolo pekne sme  išli na huby, na futbal, stále si cez leto dačo vymysleli a aj v zime je čo robiť ,  viete , my sme veľmi pracovitá rodina. Ja pochádzam z Oravy z piatich detí , my sme boli zvyknutí  robiť , neleňošili  sme. Veruže by som si nebola pomyslela,  čo nás to postretne ! A to svinstvo , čo sa deje v  našom štáte ,  kto má peniaze , kúpi si aj spravodlivosť!   Miško  bol  dobrý chlapec . Skôr utiahnutý. Dcéra je výbojnejšia, tá žije teraz v Prahe, robí tam manažérku vo firme,  predstavte si, nemá vysokú škole  a aj vysokoškolákom rozkazuje. Nie je všetko o vzdelaní. Miško tiež nebol hlúpy , ale viete  ako chlapci…no hlavne že mal šikovné ruky. Po otcovi.  Iste, mrzelo nás, že nemá dievča a už mal čosi po tridsiatke, chlap ak ostane sám, dá sa dosť často na pijatiku a ešte ak má zlých kamarátov, čo chodia do krčmy… Ale našťastie sme tu boli my, muž ho mal pod kontrolou… a obaja vždy dačo robili.  Opravovali aj autá, s tým je dosť roboty. Babračka na celé hodiny.  Ale mne to vyhovovalo, lebo chlapa treba zamestnať , aby nemyslel na somariny. Pred tromi mesiacmi , v sobotu,  išiel Miško  večer do krčmy, nechodil sa tam  ožierať, viete ? Len  trocha porozprávať s kamarátmi, dať si kofolu, dve pivá , možno  sem tam aj dajaké poldeci ostrého, občas  to treba. Ráno sa zobudíme, Miška nikde, a pritom  stále chodil z krčmy ešte pred polnocou  domov, tak nám ani nenapadlo , že v noci neprišiel .  V tú noc sme si skôr išli ľahnúť, muža a aj mňa dajako  hlava bolela. Hádam to bolo znamenie, hlavy nás nebolia ako je rok dlhý.   A len keď odrazu dobehne dievča zo susedstva ,vraj Miško vám leží  na lavičke pred krčmou.  Tak sme tam rýchlo bežali, no  nevnímal nás… zvláštne, ale  nebol opitý …vzali sme ho domu a čakali, kým sa  preberie. ( Zita začína plakať . Milada čaká , očami ju povzbudzuje,  napokon povie: Nevadí, plačte  je to prirodzené a dobré ,  plač vyplaví napätie .)   Och, keby sme boli vedeli, čo je vo veci, možno ešte mohol žiť! Aj keď patológ nám povedal, že už by mu nič nepomohlo, lebku mal prasknutú a masívne krvácanie do mozgu, to by sme ho museli nájsť ešte v noci, aby vôbec bola nejaká šanca na záchranu . Tak sme pátrali … Vraj sa náš  Miško zastaral do krčmárovej priateľky, dajako ju urazil či čo …a jej priateľ  ho zhodil na zem, bil a kopal mu do hlavy. Ostatní  v krčme  na incident  pozerali, nikto sa Michala  nezastal. Ani tí , čo im opravoval autá..(Zitin plač prechádza do vzlykotu).   A potom ho vyniesli von a hodili takého zmláteného na lavičku. A ďalej sa nezaujímali. Len keď ráno zistili, že tam ešte stále leží, asi im došlo, že je zle  a poslali dievča zo susedstva, aby nám to išla  oznámiť. …Do rána zomrel. Nikomu  to neprajem, ani najväčšiemu nepriateľovi , taká bolesť , že sa to  ani nedá vypovedať. Keby sa srdce dalo vymeniť , aby nič necítilo, aby bolo ako kameň, okamžite by som to spravila. …Prípad sa vyšetruje, ale my už dávno vieme , ako to dopadne, tá rodina je veľmi bohatá, všetkých podplatia , dajú mu  možno podmienku . Bude z toho neúmyselné zabitie, ak vôbec budú ochotní svedkovia svedčiť. . My sa určite  spravodlivosti nedočkáme…

Sonin  syn síce žije,  a predsa je pre ňu  aspoň momentálne svojím spôsobom  mŕtvy.  Svoj príbeh začína slovami  , že ak by mohla, dala by si miesto srdca protézu.  Soňa je zdravotná sestra , teda  človek od fachu, presne vie, čo od psychoterapie čaká a vie, že  to bude beh na dlhé trate. „Syna som stratila, hoci stále žije …a už ani neviem, čo k nemu vlastne cítim…hmm, smutné, že takto musí hovoriť matka . Milada sa na ňu uprene zahľadí : „ Chcem aby ste vedeli, že vám prejavujem svoju účasť a predovšetkým  si musíte uvedomiť, že za čin vášho syna vy nenesiete zodpovednosť , hoci je ešte mladistvý. Okrem výchovy v rodine  existuje mnoho ďalších faktorov , ktoré vplývajú na osud človeka. Terajšia   situácia pre vás musí byť mimoriadne  náročná a nesmierne ťažká.  –A nie je to aj moja vina?  uvažuje  Soňa-. Po rozvode som sa mu snažila nahradiť otca a ako jediné dieťa mal všetko, na čo si len spomenul . Aj moja mama sa v Dušankovi videla, rozmaznávala ho , pomaly by mu bola ešte aj miesto  v autobuse ofúkla , aby sa náhodou nezašpinil. K otcovi sme mu nebránili chodiť, ale Dušan o stretnutia  nemal záujem. Bol skôr samotár, no v puberte si našiel v meste partiu kamarátov, občas niektorý z nich prišiel ku nám domov. Ale nám  sa zdali byť tí chlapci  normálni ,slušní, boli  z dobrých rodín. O čom  sa rozprávali osamote, to nevieme. Na našej záhrade si často  robili párty , hrali na gitarách. Kedy sa to celé  zvrhlo ,to fakt netuším. Policajti  nám po tej tragédii ukazovali ich profily zo sociálnych sietí , všetci – aj Dušan majú masky na tvárach a vyzývajú satana. Keby som o tom čo len bola tušila! Nechceli sme ho s mamou sledovať, chceli sme mu dať voľnosť,  chceli sme mu veriť  teda, zle sa vyjadrujem, verili sme mu .Áno,  občas mi odvrával, bol aj drzý, ale ospravedlňovala som to pubertou. Každý  z nás si prežil pubertu , však viete, aké zmeny sa vtedy dejú  s telom, duša mladého človeka je krehká…Ale priznám úprimne,  nemala som na neho  veľa času. Vyrastal tak akosi sám…ja som musela chodiť do práce, mávala som často nočné, do toho som si robila školu, zvyšovala si  kvalifikáciu…a bavilo ma to. Tak ako vás vaša práca .  Najviac sa mu skutočne venovala moja mama a tú to hádam položilo ešte viac ako mňa. Zostarla nám pre očami zo dňa na deň. Je úplne sivá.  Viete si predstaviť,  ako na nás pozerajú ľudia?  Ak je možnosť , vyhýbam sa už aj známym ,ešte aj v autobuse si hľadám miesto, kde budem sama, priam sa desím prípadných zvedavých otázok  . Niektorí ma pohľadom ľutujú, odvracajú oči , cítim to , iní sa na mňa pozerajú s opovrhnutím , akoby som kúsok tej špiny mala na sebe aj ja…- Sonine oči Miladu úpenlivo prosia, chce počuť , že nie, že to nie je jej vina. Že ona nie je vrah, nie je žiadny netvor.

Prečo si myslíte,  že vás ľudia  odsudzujú? –No, niektorí  odsudzujú, možno niektorí aj súcitia…a určite sa nájdu aj takí, čo sa z tejto  tragédie tešia. Teda, zle hovorím, netešia sa z toho, čo sa stalo,  ale tešia sa , že na nás došlo. Vlastne viete ako to chodí, ľudia sa radi pozerajú na cudzie  nešťastie, lebo  popritom zabúdajú na to svoje, alebo si uvedomujú, že nie sú na svete sami so svojou bolesťou.  A nájdu sa aj takí, čo si povedia: Dobre im tak!   Veď otcovia tých dvoch chlapcov , s ktorými bol môj syn v partii, sú  v meste známi, ide o prominentné rodiny…Ale aj tak som bola v šoku, keď pri vypočúvaní vysvitlo, že hlavným iniciátorom celého toho  bol práve náš Dušan. Tak som uvažovala, že možno práve tým, že my sme neboli až takí známi, že on nemal bohatého ocka , že sa neučil až tak dobre ako tí dvaja, sa im chcel aspoň v tomto vyrovnať. Veru, diabolský plán si vymyslel-…A navštevujete ho vo väzení? – Bola som za ním dvakrát. Nie, samozrejme, nemalo zmysel  tam preberať  tému, že surovo dobodali človeka, otca rodiny ktorý mohol žiť , nerozoberali sme satana, ktorý im to vraj prikázal urobiť…traja mladí chlapci, akú majú pred sebou budúcnosť? Ak ich aj  po čase pustia z väzenia , kto už len zamestná človeka, ktorý naplánoval a takto beštiálne  spáchal vraždu?  Pri návšteve sme skôr hovorili o banálnych záležitostiach…ani som vlastne nevedela, čo mu mám povedať…  Keď som sa ho  pri tej poslednej   spýtala , či svoj čin  ani trocha neľutuje,  viete čo mi povedal? Buď rada,  že si to nebola ty.“