Na rôzne témy

V spoločnosti sa opäť rozvírili vášne v súvislosti s témou nenarodených detí. Nedávno sa konal v Košiciach Pochod za život. Budem šokovať, ale ja celkom nerozumiem zmyslom takýchto pochodov. Koho vlastne chcú osloviť? Ľudí, ktorí sú kategoricky proti potratom, nemá zmysel a apelovať na ženy, ktoré sa už definitívne rozhodli? Ak je to však len taká tichá forma protestu či nesúhlasu so smrťou, potom to samozrejme zmysel má ,chápem, že emócie istých jedincov musia byť aj takýmto spôsobom prejavené. Dnes chcem takisto povedať pár slov k tejto téme a hoci len tak obyčajne, neodborne ,jednoducho, ako sa vraví po lopate , myslím, že od pravdy nebudem ďaleko. Súčasne prosím o korektnú diskusiu k blogu. Začnem konštatovaním, že na to, aby človek dokázal milovať iných, musí mať rád samého seba. Takisto si myslím, že len zrelí ľudia dokážu mať zrelé vzťahy, založené na úcte, vzájomnom rešpekte a tolerancii. A takí by sa mali stať následne aj rodičmi. Ono kdekto si o sebe myslí, že je tolerantný, no ak narazíme na jeho citlivé miesto, odrazu nás odsúdi za náš iný pohľad na danú vec. Čo robí človeka zrelým a ako sa ku zrelosti dopracuje? Často cez mnohé omyly a pokušenia, trvať to môže roky, len musí chcieť na sebe pracovať. A byť vôbec schopný si sám sebe nastaviť zrkadlo, pretože nastavovať ho druhým vždy ide lepšie. Profesorka nám na vysokej škole povedala, že rodičmi sa stávame, už keď ideme s niekým do postele. Že by sme si mali položiť otázku , či si vieme predstaviť, že v prípade maléru možno budeme s dotyčným či dotyčnou zdieľať spoločnú domácnosť . Áno, je to vlastne o zodpovednosti a tá mnohým chýba. Ale máme právo súdiť? Každý sa môže pomýliť. Poznala som ženu, ktorá ako 18 ročná otehotnela so ženatým mužom po vôbec svojom prvom styku a celý život si niesla následky, no dcéry sa vzdať nemienila a príkladne ju vychovala. Život píše príbehy , ktoré sú často dramatickejšie ako tie filmové. Nový život vzniká aj spojením takých jedincov, ktorí sa k sebe nehodia , otehotnieť môže žena aj s násilníkom. Čo vtedy? Kto z vás je za to, že potrat je dobrým riešením? Takých, čo by zdvihli ruky, by sa našlo málo. A predsa je lepším riešením, ako keď má trpieť na tomto svete nový jedinec. Vždy lepšie je dať prednosť pomoci tým, ktorí už medzi nami sú, ako takým, ktorí sa ešte len majú narodiť. Môžeme podať žene pomocnú ruku , ak sa sama nevie rozhodnúť alebo sa bojí, no po dieťati v podstate túži. Ale ak to žena nechce, a je rozhodnutá, že neporodí, prehováranie a výčitky sú násilím na nej samej. Len vyrovnaná a šťastná matka bude mať aj šťastné a spokojné dieťa. Hoci to znie pre niektorých neuveriteľné, existujú veru aj matky, ktoré sa dokážu pozerať na nechcené porodené dieťa s výčitkami a dokonca s nenávisťou. A aj také dieťa takisto bude cítiť, že sa narodilo nechcené. Že sa vlastne nemalo narodiť. Učili sme sa tiež, že plod vlastne na tele matky parazituje, a hoci to mnohí vnímate ako silné slovo, je to tak, hoci tehotná žena si takéto myšlienky nepripúšťa. Ale faktom zostáva, že len ak je sama silná a zdravá, môže silu preniesť na svoje dieťa. Nie, nie sú zlé tie ženy, ktoré sa nechceli stať matkami , alebo tie, čo chceli len jedno dieťa , alebo cítili túžbu po dieťati až v zrelom veku , prípadne hneď po pôrode ani nepocítili materinský pud , ale sa to stalo až neskôr. Práve preto je svet zaujímavý, že sme rôzni. To by si mali v prvom rade uvedomiť pokryteckí pochodujúci kresťania. Žena bude dieťa nosiť v tele 9 mesiacov a trpieť pri pôrode , preto ona má aj právo neísť proti sebe , ak sa necíti na to byť matkou. Jediný človek, ktorý má právo vysloviť v tomto smere názor, je otec dieťaťa, no konečné rozhodnutie musí byť aj tak na nej. Páni a dámy, už nie sme v stredoveku. Nedávno som dokonca počula šokujúce slová istého politika , že ženy by si mali nechať dieťa aj po znásilnení či aj vtedy, ak je isté, že plod je vážne poškodený. Iste, je to na osobnom rozhodnutí budúcej matky , no nie každá má silu sa o také dieťa starať , pozerať na to, ako trpí choré dieťa a spolu s ním celá rodina, aj zdravé deti, na ktoré potom nezostáva toľko času pri výchove. A nechať si dieťa po znásilnení? Aby stále pripomínalo žene tú hrôzu? Napriek tomu musím povedať, že som videla dva krásne filmy podľa skutočnosti, ktoré hovorili o ženách , čo sa stali matkami práve po takomto hroznom čine a napriek tomu svoje deti milovali. Odporúčam do pozornosti americký Jej prípad a film z Bosny a Hercegoviny Grbavica. Smutné, no prekrásne príbehy. Také ženy môžeme síce obdivovať, ale tie ostatné by sme nemali súdiť. Nech si každý rieši predovšetkým sám seba, svoje problémy a pozametá si pred vlastným prahom.