(skutočný príbeh zo života)
Životom uštvaná, tak si pripadá Milka. Stále sa za niečím ženieme, nielen ja, aj iní, čo počúvam a načo je to dobré? Niektorí si ani neužijú života , sama som ten prípad. Večne sa len o niekoho starám, na seba nemyslím. Milka leží v nemocnici , je druhý deň po operácii. Dni v nemocnici sa vlečú pomaly a jej sa neustále niečo sníva, no aké to zvláštne sny! Kedysi dávno, keď ešte mala čas na čítanie, sa z jednej odbornej publikácie dozvedela , že sny odrážajú realitu, aj sa prekrývajú s fantáziou a takisto v publikácii písali , že existujú rôzne druhy snov. Tie, ktoré sníva momentálne, však nevie zaradiť do žiadnej skupiny. Sú to sny na pokračovanie , prežíva v nich opäť najdôležitejšie momenty svojho života v časovom poradí, ako išli za sebou. To je zvláštne… Len čo zdriemnem, prichádzajú ku mne vo sne známe postavy, také, čo tu už nie sú, aj tie, s ktorými som stále v kontakte. Nie, nechcem! Nechcem spomínať , myslí si Milka, ale sny klopú na dvere ako neodbytný hosť, sadajú na ňu ako dotieravá mucha.
Do izby vojde sestrička: Pani Milka, ste v poriadku? Horúčka vám už klesá, neprosíte si niečo? Vizita bude dnes trochu neskoršie ako zvyčajne , ešte vám zmeriam tlak. Bola to tá istá sestrička, ktorá Milku ošetrovala pred piatimi rokmi. Sestrička sa nezmenila, zato Milka áno. Pani T., skoro som vás nepoznala…to si vypočula pred pár dňami po príchode do nemocnice. –Viem . Ostarla som za posledné roky. Nevyzerám dobre, možno umriem a neprežijem operáciu. –Tak som to nemyslela,- sestrička si zahryzne do spodnej pery a uvedomuje si, akú hlúposť urobila. Pravdaže zostarla, ale to sa predsa nikomu nehovorí. Pred piatimi rokmi ju doviezli z blízkeho okresného mestečka , mala zhubný nádor na obličke, našťastie vraj podchytený včas . ..operoval ju známy profesor a do ich krajskej nemocnice dokonca telefonovala ministerka zdravotníctva a zaujímala sa o pacientku. To Milka využívala silu posledných kontaktov, čo ešte mala…Snáď si myslela, že telefonát zapôsobí na personál, že sa o ňu budú lepšie starať a profesor dokáže ešte lepšie operovať ako to robí pri takzvaných obyčajných pacientoch. No na chod tunajšej nemocnice telefonát z ministerstva vplyv nemal. Profesor si urobil svoju prácu precízne, on rozdiely medzi ľuďmi nerobil. Nikdy nezabudne, ako ju po príchode chytil za ruku a povedal : -To je zle…iným obličky transplantujeme , dávame a vám ideme brať…Ale len čo sa prebudila z narkózy , prišiel ku nej , sadol si vedľa a mäkkým hlasom povedal: Pani T., mám pre vás veľmi dobrú správu . Obličku sme brať nemuseli, nádor sa dal vybrať aj bez toho , perspektíva je dobrá , ale musíte sa veľmi šetriť. Keď odchádzala z nemocnice , vraveli jej: Ste onkologická pacientka, na to nezabúdajte. Myslela si: Máte pravdu, poberám dôchodok, výdavky veľké nemám, viem sa uskromniť, už chcem mať len pokoj. Pochopila som, že takýmto tempom sa ďalej ísť nedá , chcem ešte žiť, mám dcéru a vnučku, potrebujú ma. Ale svoj vnútorný záväzok nedodržala. A tak teraz po piatich rokoch, keď sa po operácii jej život stal ešte besnejší a rýchlejší ako predtým , musí znášať dôsledky …ale možno by sa choroba bola vrátila aj tak, utišuje svoj vnútorný hlas Milka.
Prvý sen bol najpríjemnejší, vrátil ju do čias detstva , ktoré bolo najšťastnejším obdobím Milkinho života. Je nedeľa , za stolom sedí celá početná rodina- otec, maminka, dvaja bratia a Milka. Otec, vojenský dôstojník, sedí za vrchstolom , maminka naberá jemu a deťom polievku , neskôr hlavné jedlo. Sebe až nakoniec. Všetci jedia mlčanlivo ,otec si nepraje pri stole žiadne reči. Po obede otec poďakuje maminke a pohladí ju po ruke. V ovzduší cítiť lásku. Moji rodičia sa mali radi. To už dnešná generácia nezažije , takú súdržnosť, teraz sa pri prvom možnom probléme každý chce rozvádzať. Milka si spomína , ako si raz nechtiac vypočula rozhovor svojich rodičov . Hovorili o otcovej nevere. A maminka vtedy povedala: Zabudnime na to, čo bolo. Túto neveru ti odpúšťam, ale je to prvý a poslednýkrát. Dávam ti šancu, ale ďalšia už nebude. A skutočne, v láske a porozumení jej rodičia žili spolu ešte veľa rokov ,až kým ich smrť nerozdelila. Po druhom sne sa zobudila spotená , no hneď pocítila úľavu, že nejde o skutočnosť , ach, ako dobre, že už mám od neho pokoj! Milka sa vydávala v máji, no ktosi jej povedal, že májové manželstvá nebývajú šťastné. Ach, také hlúpe povery . Nebolo šťastnejšej nevesty v ten májový deň, keď kráčala ku oltáru útla blondínka s vysokým počerným chlapíkom. Sľúbili si lásku a podporu a jej milovaný sľub dodržal iba do chvíle, keď si z pôrodnice doniesla malú Klárku. Začas ešte hrdo tlačil po meste kočiarik …ale popritom už pokukával po iných ženách . Neskôr sa zamestnala na mestskom úrade a samotný primátor si ju vybral za svoju sekretárku. -Tak ty fľandra jedna sa s ním kurviť budeš , obyčajní chlapi ti nestačia. Kariéru chceš robiť, radšej mi poriadne navar, ani variť nevieš .- Hodil ju na zem a kopol do pravého boku. Snažila sa chrániť si hlavu. Jačal ako zmyslov zbavený, večer čo večer to bolo horšie. A úplne zbesnel, keď ho prepustili kvôli pijatike z roboty. Ty si na vine, že pijem, mal som ťa rád , ale darmo, si kurva …Často v noci s Klárkou utekali z domu a skrývali sa u známych, ale až keď začal biť aj malú, definitívne sa rozhodla, že od neho odíde. Celé roky ju vychovávala sama, on málokedy prispel na výživu, všetky peniaze išli na chľast a ženy. A veď má milenca primátora, peniaze nepotrebuje –bľabotal opitý a otravoval týmito rečami krčmových kamarátov.
V práci sa cítila ako ryba vo vode. Celé roky bola jeho pravou rukou v úrade Objednávala návštevy, varila kávu, on diktoval, ona písala, vybavovala za neho veci , ktoré nestíhal. Pred voľbami chodila hádzať do schránok jeho volebný program a strhávala, ničila plagáty jeho konkurentov. Bola ochotná urobiť všetko, len aby naďalej ostal v úrade. Tvorili zohratý tím a hoci sa o nich klebetilo, nikdy spolu nič nemali. Možno aj fungovala vzájomná chémia, ale oni sa neodvážili ísť do utajeného vzťahu. Vedeli, že to by bol ich koniec. Malé mesto neodpúšťa hriechy úspešným ľuďom. A oni boli úspešní. Primátor požíval úctu na Slovensku aj vďaka svojim odborným publikáciám a ona sa s ním viezla na vlne úspechov a slávy. Vedela byť veľmi láskavá voči ľuďom, pomôcť, keď to potrebovali, no vedela aj udrieť a ničiť, keď to bolo potrebné. Cez ňu sa ľudia dostávali k nemu, takú mala moc. Ani tento sen však napokon nebol o šťastí. Krst jeho knihy. Milka chystala chlebíčky pre zúčastnených , a ani nezbadala, ako do miestnosti vošla Paula. Paula zamierila rovno ku nej , dobre vedela, že ich nikto nebude vyrušovať. Skočila jej rovno do vlasov ako fúria.- Tak ty si nedáš pokoj, svojho muža si podvádzala, rozbila si vaše manželstvo, teraz chceš aj mňa pripraviť o to moje? Fľandra si ! -Výkriky boleli ešte viac ako facky, ktoré utŕžila , ale neoponovala Paule , hoci vedela, že nemá pravdu. Snažila sa sokyni pozerať rovno do očí a presvedčiť ju pohľadom , no zrazu vošiel on. Hrozne zabolelo, že sa jej nezastal. Keď videl scénu, čo sa odohrala, nezakročil, len ticho, rezignovane povedal: Paula , prestaň… Akoby tušil, že už nemá pred sebou dlhý život. Zabil sa krátko po neúspešných voľbách, keď mu jeho mesto jasne dalo najavo, že potrebuje zmenu . Havaroval. Povrávalo sa, že bol opitý, ale Milka si bola istá, že mu krivdili. Bolelo ju, keď na jeho pohrebe nemohla vystúpiť s príhovorom, Paula si to nepriala. Tak sa s ním aspoň občas chodila porozprávať na cintorín. Sprvu častejšie, potom stále menej a menej. Hádam ma ku sebe volá na druhý svet , keď sa mi teraz o ňom sníva , pomyslela si .
Milkina dcéra prichádza do nemocnice. Poprosila známeho, či by s ňou nešiel po matku. Po takej ťažkej operácii nemôže predsa cestovať autobusom . Milkine oči sa smejú, keď vidí vnučku Kristínku. Moje zlatíčko ! Ďakuje personálu, sestričky obdaruje bonbonierami , profesorovi odnesie značkovú fľašu koňaku do pracovne . Ten sa na ňu len smutne usmeje: Pani T. , pre mňa by bolo najväčší darom , keby ste už našu nemocnicu nemuseli navštevovať vôbec. Skutočne sa šetrite-Milka pritakáva, sľubujem, že teraz už skutočne dám na vaše slová … Ach, ako sa teším na svoj byt, konečne doma, len variť nemôžem, som ešte slabá, prenesie sa v duchu do známeho prostredia. Klárka po ceste autom drží mamu za ruku. Nikto nemá takú dobrú mamu ako ja , aj dýchala by za mňa. –uvedomuje si . Mami, nech ti ani nenapadne myslieť na varenie , ja čosi donesiem. Musíš sa šetriť. –Po chvíli zmení tému: – Ale mami, ja by som od teba niečo potrebovala. Vieš, tie dlžoby bude treba vyplatiť. Môžem ja zato, že mám na chlapov takú smolu? Asi som v tomto po tebe. Bývalý rozflákal , čo sa dalo a zmizol a teraz to za neho musím splácať. My s Kristínkou sme dve a ty si sama. Tebe stačí malý bytík. Mami, čo povieš, keby sme sa presťahovali do tvojho bytu ? A ty do nášho jednoizbového? Alebo vieš čo? Veď si spomínala, že tvoj brat, ujo Milan , ti navrhol, aby si sa ku nemu presťahovala do domu. –Čo to vravíš, Klárka? Ujo Milan býva na samote, pri lese, on potrebuje kuchárku, niekoho, kto by mu tam upratoval a staral sa o záhradu. –A čo má byť, mama, veď sa dáš do poriadku, vždy si predsa chcela mať domček! Čo na tom, že nie je tvoj, že je veľký a starý? Dáš to tam do poriadku, a raz ho možno zdedíš , bude náš, keď tu ujo už nebude. ..mami, pomôž mi predsa…vieš že som na invalidnom dôchodku , nemáme z čoho žiť…a ty si taká šikulka, vždy si všetko vieš zariadiť. Začneme odznova. Ja môj malý byt predám, vyplatím dlžoby a presťahujeme sa s Kristínkou do tvojho.- Mami, neboj sa, bude dobre. A z roboty že chceš odísť a užívať si dôchodok? To len teraz tak hovoríš, vážne to nemôžeš myslieť. Dáš sa do poriadku , budeš zase fit! Čo by si odchádzala z roboty, potrebujeme peniaze… veď ty by si už bez toho tvojho úradu ani nevedela existovať. Všakže nám pomôžeš, mami? – Milka nič nevraví, pozerá do prázdna . Mysľou jej prebehne: – Celý otec, po ňom zdedila povahu. Sebci obaja. Brať, brať, nič nedať. Ale môžem nechať v štichu svoju vnučku?
A čo presne by z toho malo vyplývať v tomto... ...
ale stávajú sa aj také veci, že troll si dá... ...
nechápem prečo, dejú sa tu zvláštne veci, tým... ...
Milanovi zmizol príspevok, bola mu vymazaná... ...
ja si také niečo ani predstaviť neviem,... ...
Celá debata | RSS tejto debaty