Na rôzne témy

V poslednom čase sa na Slovensku často skloňuje slovo šikana. Tá tu  však bola od nepamäti a stále bude existovať. Akurát že v súčasnosti už veci vychádzajú rýchlejšie  na povrch. Najsmutnejšie je, že najviac sa o nej diskutuje , keď opäť vyhasne jeden ľudský život. Nebudem tu písať psychologické úvahy , tie si môžete prečítať v odborných časopisoch. Prípadne sledovať televízne debaty so psychológmi. Môžem ale  aspoň blogovou formu polemizovať s odborníkmi a povedať im, že podľa mňa sa problém šikany  ako taký vyriešiť nedá. Neznamená to samozrejme , že máme privierať oči nad zločinom.  Šikana totiž súvisí so základnými črtami človeka, s jeho osobnostným nastavením. Súvisí s pomerom dominancie a submisivity v každom z nás. Niekedy sa z jedinca  dokonca môže v istom  životom úseku stať obeť a v tom  ďalšom naopak páchateľ.   Aj o kvalite  partnerského vzťahu a o tom, ako sa bude vyvíjať , rozhoduje často  práve pomer medzi týmito dvomi zložkami.  Ak ide o zdravú dominanciu a submisivitu, samozrejme. Šikana je už vybočením a prekročením hraníc, je to cesta k extrému. Šikana nás môže zastihnúť hocikedy, v akomkoľvek veku. Nikdy voči nej nie sme imúnni. Stačí, že stretneme niekoho silnejšieho a že aj okolnosti hovoria proti nám. Najcitlivejšie šikanu vnímajú pochopiteľne  deti a mladiství. Nemajú ešte vytvorené dostatočné  obranné mechanizmy.  Ako dieťa som šikanu (našťastie krátkodobú) zažila v materskej škôlke. A z vlastnej skúsenosti viem, že dieťa nech má akokoľvek dobrý vzťah s rodičmi, sa im k šikane neprizná. Môže ich mať rado, ale nezverí sa im. Bojí sa.  Preto je šikana tak ťažko odhaliteľná . A nikdy nesmie dôjsť ku konfrontácii medzi agresorom a  šikanovaným. Ak sa teda  vrátim na začiatok, zopakujem, ťažko s týmto problémom  niečo urobíte. Aj preto, že je málo rodičov, ktorí k svojim deťom pristupujú ako k partnerom a hlavne od  útleho veku s nimi neustále komunikujú. A ani komunikácia ešte  nemusí zaručiť, že sa im dieťa zverí. Šikanované dieťa sa v budúcnosti môže uberať tromi smermi. Buď potlačí do podvedomia svoju traumu , no v dospelosti sa mu nespracované zážitky ako  bumerang  budú neustále  vracať v podobe rôznych problémov vo vzťahu k ľuďom alebo partnerovi.  Druhá cesta je, že v prípade dlhodobej ťažkej šikany taký človek sám môže nastúpiť na cestu agresie  a začať šikanovať iných. To za  predpokladu, že je dostatočne dominantný a dominancia u neho len bola istú dobu potlačená. A tretia cesta? Bude chrániť slabších , pomáhať im. To je tá najušľachtilejšia cesta.  

K šikane v dospelom veku. Spoločná s tou v detstve je v tom, že aj tu rozhoduje sila jedinca,  pomer dominancie a submisivity.  A predsa , paradoxne , ten kto šikanuje, je silný iba fyzicky a v prejavoch , no vnútorne silný nie je. Práve naopak. Napríklad nikdy nie je muž taký slabý ako keď si vybíja zlosť na žene.  Hodne  záleží aj  na okolnostiach. Napríklad šikana v práci. V miernej forme som ju zažila aj ja. A iste aj mnohí z vás, ktorí môj blog čítate. Záleží na tom, či ste sám alebo máte rodinu. Kvôli rodine a deťom človek zostáva na dobre platenom mieste ,dá sa ponižovať a robí ústupky. Niekto dlhšie, niekto len  nejakú dobu. Ten, kto rodinu nemá, rezignuje alebo bude bojovať.  Buď sa poddá alebo odíde.  Záleží od sily jedinca. Preto si myslím,  že šikana k ľuďom jednoducho patrí.  Aj v ríši zvierat predsa máte predátorov. Akurát, že zvieratá nie sú schopné toľkej krutosti ako človek. Šikana tu teda bude stále. Len by nemala prerásť do neúnosnosti.  Všetko má predsa  svoje hranice. Nie ten, koho šikanujú, ale skôr tí, ktorí vidia prejavy násilia , by nemali mlčať . Mali by podať pomocnú ruku. Možno aj agresorovi, lebo je to chorý, nešťastný jedinec.  Obeť často sama nevládze, nechce alebo nemôže bojovať. Je na každom z nás , či sa postavíme za tých, ktorí trpia  vedľa nás  alebo ich necháme napospas  predátorom. Či naberieme odvahu alebo zalezieme do kúta. Či zabojujeme s vlastnou ľahostajnosťou alebo strčíme hlavu do piesku. Či si upraceme v hlave alebo nás po rokoch budú trápiť  spomienky na to, že sme niekomu nepomohli, keď to najviac potreboval.