Na rôzne témy

(skutočný príbeh. Venované starej zatrpknutej bývalej novinárke. )

Zámok zavŕzgal vo dverách a tie sa pomaly otvorili. Od svojho počítača v izbe ku dverám nevidela, a tak musela vstať. Tak skoro z práce? spýtala sa , keď zbadala tvár človeka, ktorý jej bol najbližšou bytosťou. Stalo sa niečo?- Ani nie, neviem , odpovedal, odložil si kabát a topánky a vošiel do izby. Posadil sa do kresla a chvíľu mlčal.- Prišlo mi nejako zle a na chvíľku som stratil vedomie. Ale len na chvíľku. Šéf to videl , a keď som sa prebral , tak mi sám navrhol , či nechcem ísť radšej domov , keď mi nie je dobre. –Prečo ti radšej nezavolal sanitku?  Ktovie, čo sa vlastne stalo. –Bola to len chvíľka . Asi som prepracovaný  , alebo čo. Už je to dobré. – No len aby …odpovedala a otočila sa ku počítaču.

O chvíľu vstal a zašiel si do chladničky po pivo. Vrátil sa s fľašou a pohárom a nalieval do neho zlatistý nápoj. Ruky sa mu trochu chveli. S chuťou sa napil. –Teraz už mi bude dobre. Natiahnem sa a odpočiniem si. A zajtra zase do práce. – Nemal by si radšej zájsť k lekárovi? spýtala sa. Mal by sa na teba pozrieť alebo ťa poslať na nejaké vyšetrenie. –Zbláznila si sa? Teraz, keď je všade chrípka , mám sedieť v čakárni a nakaziť sa ? To bude dobré. -Už to nekomentovala a venovala sa svojej práci.- Ozaj , v piatok a v sobotu musím zase odcestovať kvôli tomu kšeftu. Vrátim sa v nedeľu ráno , oznámil jej novinku. –Nechodíš tam nejako veľmi často? My dvaja sme spolu už dlho na víkend nikam nešli , povedala mu s miernou výčitkou. – V takom počasí? Keď bude pekne, tak zase spolu niekam vyrazíme. Počkaj do jari , odbil ju láskavo. Dolial a dopil aj zvyšok zlatistej tekutiny. Potom opatrne vstal a zamieril ku dverám do  spálne. –Na chvíľku sa natiahnem. A potom si môžeme zájsť niekam na obed, keď chceš. –Príma, odpovedala s úsmevom. Aj tak som sa nechystala dnes variť. Mám ešte niečo od včera. Dvere do spálne sa zavreli. Opäť sa otočila ku monitoru. Je to vlastne chudák. Celý týždeň v open office a ja si robím v kľude a teple domova. Odovzdám prácu a hneď dostanem novú. Žiadne stresy , žiadna kontrola, dochádzka. A platia mi kráľovsky. Potom  pokojne pokračovala vo svojej práci. Dostala chuť na kávu, podišla ku kávovaru a o chvíľu už usrkávala príjemné espresso. A čas letel a doba obedu sa blížila.

Vstala a zamierila do spálne. Keď bude spať, nechám ho. Určite si potrebuje oddýchnuť a namiesto obeda môžu ísť na večeru , myslela si. Pomaly otvorila dvere do spálne. Neverila svojim očiam. Ležal na podlahe a chrčal. Márne sa pokúšal zdvihnúť, nedokázal pohnúť polovicou tela. –Čo ti je, preboha? vykríkla a sklonila sa nad ním. Chcela mu pomôcť , ale nevedela s ním pohnúť. Nedokázal jej   odpovedať. Vyskočila a bežala ku telefónu. Rýchlo vytočila číslo záchranky. Pomerne skoro sa dočkala spojenia. Nadiktovala meno a adresu .-Manžel má kolaps, asi mozgová príhoda. Prosím vás, príďte čo najskôr. Už o desať minút mala v byte dvoch sanitárov a lekára. Pustila ich do spálne , ale nemala odvahu sledovať ich prácu. Iste bola odborná a kvalitná. Potom pridržala dvere sanitárom a spýtala sa lekára na diagnózu. –Mozgová príhoda s najväčšou pravdepodobnosťou. Po vyšetrení budeme vedieť viac. Príďte sa spýtať  poobede , povedal seriózne a nechal sa odprevadiť ku dverám. O malú chvíľku bolo počuť sirénu odchádzajúcej záchranky. 

Nedokázala sa na nič sústrediť. Chodila po byte ako lev v klietke. Čas, ktorý predtým doslova letel, teraz akoby sa zastavil. Popoludní   vyrazila do nemocnice ako rýchlik. Rýchle našla príslušné oddelenie. Na zozname pacientov našla meno a vydala sa k izbe, kde ležal. Zdravotná sestra ju však zastavila. – Je v umelom spánku a na infúzii. Môžete sa pozrieť, ale pán doktor vám o ňom povie viac. –Zaklopala na lekársku izbu . Muž v bielom plášti ju oslovil: -Posaďte sa. –Na chvíľu sa odmlčal a pozeral si jej bledú tvár. – Je to pomerne veľká mozgová príhoda a bola zrejme už druhá. Používame obvyklé postupy. Najprv sa odstránia príčiny a potom budeme zisťovať následky. Podľa toho bude prebiehať liečba. Zatiaľ zostane v umelom spánku na JIS- ke. Každý prípad je však individuálny. Aká bude prognóza, to budeme vedieť až neskôr. Ale nádej na úplné vyliečenie tu samozrejme je. Nemusíte tu chodiť každý deň, v prípade akejkoľvek zmeny vám sestra zavolá. – vysvetľoval  a ona len bezmocne kývala hlavou…Ako vo sne zamierila na JISku. Sestra jej pootvorila dvere. Manžel bol prikrytý a prístroje ukazovali jeho životné funkcie. Akási tekutina kvapkala do jeho žíl. Chvíľu tu scénu sledovala. Potom sa bezmocne otočila a odišla.

Ani nevedela, ako sa dostala domov. Otvorila si fľašu vína. Na prácu sa už nedokázala ani pozrieť. Stále ho videla pred očami , ako vstáva z kresla a odchádza do nešťastnej spálne. Nedokázala do nej ani len pozrieť. Ako relikviu odniesla použitý pohár do umývačky  a prázdnu fľašu od piva postavila niekde na poličku. Po bezsennej noci  nastalo kalné ráno. Pokúšala sa pracovať , ale číslice a písmená na monitore jej splývali. Zavolala priateľom a známym. S niektorými sa stretla v nemocnici, kamarátky ju pozvali na večeru alebo občas zašli na návštevu. Stav manžela sa nezmenil. Tak prešiel deň druhý , tretí, štvrtý, piaty. – Prebral sa , ale zatiaľ sa nemôže hýbať. –dostala v nemocnici informáciu na šiesty deň. Opatrne pristúpila k jeho lôžku . Jediné, čo bolo živé v jeho tvári, boli jeho oči. Tie známe oči, ktoré ju sprevádzali už toľko rokov. Tie oči sa na ňu teraz pozerali a s veľkým úsilím sa jej snažili niečo  povedať , niečo veľmi dôležité. Ale tvár aj celé telo zostávali bezmocné. Dívali sa na seba mlčky desiatky minút. Potom zavrel viečka. Pochopila a pohladkala ho. – Daj sa dohromady , nech si čím skôr doma, miláčik. Zajtra zase prídem. – V ten večer prvýkrát zaspala pokojnejšie.

Ranné telefóny sú najhoršie. Horšie ako budík , pretože zvonia nečakane a nechcene. Ranné telefóny sú ako votrelec , ktorý rozbije atmosféru pohody a spánku. Znechutene sa zdvihla a prijala hovor. –Tu je nemocnica, ozval sa ženský hlas v slúchadle. –Mám pre vás bohužiaľ smutnú správu . Váš manžel dnes v noci zomrel. – Akoby sa jej zrútil celý svet. Bezmocne sedela  a nevedela čo ďalej. Potom začala vytáčať najrôznejšie čísla. Musela tu správu dostať von. Potom už nebola sama. V núdzi poznala priateľov. Zariaďovanie pohrebu , hľadanie vhodného a radšej vzdialenejšieho termínu , aby sa mohli prísť rozlúčiť príbuzní zo zámoria , zložité hľadanie termínu, ktorý by vyhovoval všetkým. Nevyhnutná návšteva notára, bezpečné uistenie sa o tom , že je jedinou dedičkou. Likvidácia životnej poistky a prevod finančných prostriedkov. Kolotoč návštev kamarátok, snaha rozptýliť sa a zaplniť miesto v prázdnom byte. Dlho na to zbierala odvahu. Ale nakoniec musela začať vyberať veci z jeho skrine , upratať jeho stôl, zásuvky. Odkladala do krabíc jeho obleky , košele, svetre , obnosené vyhadzovala , zachovalejšie venovala charite. Keď si potrebovala odpočinúť , otvárala albumy s fotografiami a spomínala na spoločné dovolenky. Mallorka, Madeira, Jadran, Rhodos, Thajsko , ich zvlášť obľúbený Severný Cyprus , kam v dobách, keď ho objavili, ešte skoro nikto necestoval. Už  tam spolu nepôjdeme , myslela si. S kým ja teraz budem cestovať , pomyslela si trpko.

Dlho hľadala kľúčik od jeho písacieho stola. Nikdy mu nechodila do jeho zásuviek , nekontrolovala mu jeho mobilný telefón. Bolo to pod jej úroveň. Kľúčik nakoniec našla v bočnom vrecku jeho aktovky. Zásuvku po zásuvke vyťahovala najrozličnejšie doklady , záručné listy, poistky, desiatky a stovky papierov , ktoré sa tvária dôležito a ktoré sa nesmú vyhodiť a ktoré sú možno úplne zbytočné ako napríklad zbierka zápočtových listov a dokladov o dôchodkovom zabezpečení. Teraz už úplne zbytočné , pretože mŕtvym sa starobný dôchodok nevypláca. Spodné zásuvky obsahovali staré diáre, spomienky na prežitý život . Občas nejaké fotografie …

V poslednej zásuvke našla i nejaké modré lieky. Viagra…Usmiala sa , chudáčik, veď ty si ju predsa nepotreboval. Odložila ju nabok. V inej krabičke našla balíček kondómov. Na čo? Veď už sme ich predsa nepotrebovali …V tej najväčšej krabičke našla niekoľko albumov s fotografiami. Otvorila ich a zbadala tvár mladšej krásnej ženy. Šokovane si ju prezerala. Zalistovala si v albumoch. Na fotografiách bola žena oblečená , avšak začali sa objavovať fotografie oblečené i menej. V druhom albume potom našla už len akty tej ženy. Niektoré pózy boli veľmi zmyselné až vyzývavé. Album jej vypadol z rúk. Mechanicky vstala a zamierila ku baru. Toto už chcelo niečo tvrdšieho. Naliala si do pohárika pohár žltkastej tekutiny a opatrne ju nechala váľať sa po jazyku. -S kým som to vlastne žila? pomyslela si. Vytiahla jednu z fotografií z albumu. Prečítala si len krstné meno. Veronika. Príjemné teplo sa jej rozlialo v žilách. Prehľadala  manželovu tašku  a našla jeho mobil. Bol už vybitý, dala ho na nabíjačku. Potom začala listovať v poslednom manželovom diáre. Skoro každý druhý týždeň boli v diáre významne vyznačené víkendové dni s označením  Trenčín. Tak Trenčín. Veronika a Trenčín. Horúčkovito prehľadávala i staršie diáre. Prvý a najstarší nadpis Trenčín bol starý štyri roky. Štyri roky. Tak štyri roky žil dvojitým životom. A ja som si nič nevšimla , pomyslela si trpko.-  Naháňam kšefty- hovorieval jej. Ako inak by som zarobil na všetky tie naše nádherné dovolenky? –Objavila i zoznam telefónnych čísel. Pod menom V tam bola. Bolo tam i telefónne číslo.

Nejakú dobu trvalo , kým sa manželov telefón dobil. Len čo naskočila stopercentná kapacita , zapla ho. Heslo mali obaja rovnaké. –Nebudeme mať pred sebou tajnosti – vravieval jej. Najprv hľadala v telefónnom zozname heslo Veronika. Nenašla ho. Tak skúsila len tak cvične vyťukať  Veronikino číslo z diára. Naskočil nadpis Romančíková. Naliala si ešte jeden pohárik. Desať rokov stará Metaxa , ktorú si doviezli z Grécka a schovávali ju pre nejakú významnú príležitosť, splnila svoju úlohu. A tak opäť zobrala do rúk manželov telefón a v kontaktoch opäť našla heslo Romančíková. Telefón chvíľu vyzváňal. –Ahoj, miláčik. Prečo si neprišiel? Volala som ti , ale účastník bol nedostupný. Stalo sa niečo? –zaševelil v telefóne pomerne príjemný ženský hlas. –Miláčik zomrel ,povedala temne. Do Trenčína už nikdy nepríde. – V telefóne bolo  chvíľu počuť  hlasný dych . Ženský hlas zmenil farbu rovnako ako keď mrak zakryje slnečný svit.  – A vy ste …? – Manželka, oznámila jej stroho.

Telefón onemel. Vypla ho. Chvíľku sedela a potom začala vyhadzovať viagru, kondómy i fotografie do koša. Do krabice na použité papiere leteli všetky zbytočné výpisy z účtov , doklady a oznámenia. Do tašky na použité sklo letela ako posledná fľaša od piva z poličky. Potom zatvorila poloprázdny  písací stôl. Niečo sa v nej zrútilo ako Babylonská veža. Na druhý deň jej prišlo oznámenie, že manželova životná poistka bola prevedená na jej účet. Jeho výška sa zmnohonásobila. –Dobre že si  skapal , povedala si. –Konečne mám na tú novú kuchyňu , čo si mi päť rokov sľuboval. Lenže ty si tú kuchyňu investoval v Trenčíne. – Vrátila sa ku svojej práci. –Ja žijem , vravela si , a ja si život ešte osladím. –

Nadišiel deň pohrebu. Dívala sa mu do tváre a počúvala oslavné prejavy. Nedokázala vyroniť ani slzu. Mechanicky prijímala kondolencie. Zvlášť pre zaoceánskych príbuzných zabezpečila dôstojný kar. Ale boli skvelí, cestu i ubytovanie si platili sami. Hovorila s nimi o všetkom možnom , ale rozhovorom na tému manžel sa vyhýbala. Rada sa nechávala rozptýliť a potešiť. –Mŕtvi s mŕtvymi , živí so živými ,- myslela si.

Kar skončil, rozlúčila sa so všetkými a k sebe domov si pozvala svoju najlepšiu kamarátku. Otvorili si fľašu vína. Povedala jej o svojom manželovi všetko. Kamarátka sa neprestávala čudovať. –Ale čo, kašli na to, povedala jej. Nechceš ísť so mnou v lete k moru? Vždy si mi závidela , že ja stále niekam lietam a ty nemáš s kým. Tak teraz už máš. – To by bolo príma,- povedala kamarátka. –Ale kam pôjdeme? –Na Kubu ! Keď už, tak už ! –Na Kubu? –kamarátka sa evidentne vyľakala. –Na tu ja nenašetrím…-Prvýkrát ťa pozývam ja. A ty začni šetriť , aby sme mohli niekam ísť aj o rok. Ten podvodník  skapal , ale ja plánujem žiť!