Na rôzne témy

Môj blog bude trocha dlhší a ak niekoho nebude baviť alebo nebude súhlasiť s názormi , ktoré v ňom prezentujem, stále je možnosť prejsť na iný. Začnem trocha negatívne. Včera som bola so sebou krajne nespokojná. Reakciami na blogovisku som strávila príliš veľa času, a koľko inej, zmysluplnejšej práce  som si mohla urobiť! Tak som si povedala –dosť! Toto bude  môj posledný augustový blog, hoci je možné, že ešte  niekedy napíšem jeden krátky príbeh o láske, na ktorý sa už dlhšie chystám. Skôr  však plánujem oddychovať a takisto by som chcela začať písať knihu, no o čas  ma oberajú iné zbytočné aktivity , ktorým dávam úplne zbytočne prednosť.  Dnes píšem, lebo cítim potrebu dať zo seba von pár zásadných vecí.  Takisto chcem odporúčať pre niektorých z vás výbornú  knihu.  Minulý týždeň som so známou  navštívila  jedno z našich ministerstiev. Prišli sme tam s otvoreným  srdcom a stretli sme dvoch zrejme podobne naladených ľudí. Lenže čo z toho ,keď  tí ľudia  ani nemajú prístup k ministrovi ,lebo on sa stýka iba s tými najvyššie postavenými  a  oni sú len radoví pracovníci a navyše si to u neho nechcú pokaziť.  Po stretnutí som definitívne  pochopila, že voľby  vlastne nič nezmenili . Akurát sa iné prasiatka dostali  k válovu.  Ide vlastne len o to,  ktoré prasiatka môžu byť časom  pažravejšie a nebezpečnejšie. Minister si cez svoju milenku dosadil do  istého pracovného tímu  zase ľudí, ktorí boli pri koryte aj počas minulého režimu. A nám bolo povedané v dobrom, že síce máme pravdu, ale hlavným problémom zostávajú  peniaze. Vraj ako prídu , hneď sa natiahne plno prosiacich  rúk a kto ich má silnejšie, zoberie si ich. Takže iniciatívy sa síce vítajú , ale  realizácia je v nedohľadne. Musím však na tomto mieste napísať, že zmena v štáte  bola potrebná  a aby ma nikto nepodozrieval ,že hádam túžim po štátnom prevrate, tak hneď aj píšem, že som tým chcela  povedať len to,  že urobíte oveľa lepšie, ak sa  budete venovať svojim  blízkym, svojej rodine ako ukrajovať si z času rozmýšľaním o politike a zbytočne si vybíjať tak potrebnú energiu  napríklad aj v zbytočných komentároch kde- kade . Alebo ak už- tak to robte  aspoň odtiaľ- potiaľ.

 Je potrebné občas sa aj zbaviť nepotrebných vecí, aby energia mala kde prichádzať.  Zbavila som sa Netflixu  a povedala som si , že radšej  kvalita ako kvantita. Stačí mi raz začas vidieť kvalitný film , aj tak z neho dlhšie žijem. Pre  milovníkov  filmového umenia  odporúčam stanicu Film Europe plus . Videla som tam  množstvo  kvalitných filmov, napríklad maďarský O tele a duši  , rumunský Pozícia dieťaťa,  poľský  Agnus dei , nedávno výborný Kos  v ostružine a veľmi  zaujímavý bol francúzsky film s názvom Mladí milenci.  Ide o skutočný príbeh lekára, ktorý sa zamiloval do ženy o cca  25 rokov staršej . Stretli sa už pred rokmi a potom po dlhšom čase , keď on už mal rodinu . Tá žena mala 70 rokov. Samozrejme, herečka Fanny Ardant vyzerá minimálne o 10 rokov mladšia, no  podstatné je, že ide o príbeh zo skutočnosti. Tá žena sa snažila cit potláčať, no premohol ju. Trpela Parkinsonovou chorobou , ktorá sa jej, pochopiteľne, po citovom vypätí zhoršila.  Záver filmu  bol krásny a je dôkazom , že v skutočnej láske duch prevyšuje telesno.  Možno aj preto si ju niektorí nájdu až v zrelom veku. Muž sa doma priznal svojej žene , tá bola veľmi nešťastná. Staršia partnerka vzťah ukončila, trápilo ju to a nevidela v ich vzťahu zmysel.  A nakoniec  ju sama manželka prišla poprosiť , aby sa k jej mužovi vrátila, pretože je nešťastný a aj tak sa  odsťahoval od rodiny . Toto považujem za vrchol lásky. A keď sa „mladí milenci“ stretli , žena sedela na vozíku, a on ju chytil za ruku. Povedala mu : „Bude to už len horšie a ja zomriem.“ A on jej povedal: „Ale zatiaľ  dýchame spoločný  vzduch .Tak si to užime.“ Pre niekoho možno morbídne , pre iného zaujímavé, pre mňa krásne.   

A teraz k názvu môjho blogu.  Chcem sa  poďakovať všetkým, ktorých moje blogy upútali,  čítajú ich a v duchu (hoci nie stále) s nimi súhlasia. Ešte viac chcem poďakovať tým, ktorí  napíšu pekný komentár a najviac tým, ktorí ich nemajú potrebu komentovať.  Veľmi mi tým pomáhajú. Asi ste prekvapení. Vysvetlím. Som totiž empat. Cítim energiu na diaľku a energia blogoviska ako celku je skôr negatívna. Pre záujemcov odporúčam knihu Anity Moorjani. Tá žena je jednou z tých výnimiek, ktoré  sa zázračne vyliečili z rakoviny. Bola v stave klinickej  smrti , odchádzali jej všetky orgány ,no prebrala sa a po rakovine nebolo  ani stopy. O svojich zážitkoch z druhého brehu  a o tom ,čo mala pochopiť, píše v knihe  Umrieť a nájsť samu seba.  Poznám tie zážitky , našťastie som si nemusela prejsť tým, čím ona. Zrejme preto, lebo som tak dlho nepotláčala svoje pravé ja.  Nedávno som si kúpila jej ďalšiu knihu  Citlivosť je nová sila. Hovorí o ľuďoch ako ja a mne podobní.  Sme tými , ktorí majú isté danosti a takisto aj šiesty zmysel. Aj vy ho možno máte v sebe. Každý ho do istej miery v sebe má   , len nie rovnako vyvinutý.- Spoločnosť totiž empatov ubíja a potláča  tento ich dar. Anita to prirovnáva  k človeku, ktorý sa narodil vidiaci , no zaviažu mu šatkou oči a celú dobu tvrdia, že si vlastne len namýšľal, že čosi videl a keď  si náhodou zloží šatku, povedia mu, že to, čo videl, bola len jeho fantázia. Do istej miery mi to pripomenulo nádherný film Truman show. V knihe ma upútal aj príbeh o šikane. Anitu v detstve šikanovala partia  chlapcov, musela im denne dávať  dobroty, ktoré jej do školy zabalila mama. A ako to matka  vyriešila ? Nešla sa sťažovať, ale pribalila jej toho ešte viac a povedala, aby chlapcov ponúkla sama. Vodca partie  sa na ňu usmial a odvtedy mala pokoj. V knihe sa nachádza  aj test, ktorý vám povie, či ste empat.  Pri prvých otázkach som bola v pomykove,  neveriaco som pozerala, zdalo sa mi, že nie som. Ale ďalšie ukázali opak a ja som pochopila, že to bolo tým, že som o niečo živočíšnejšia a že som sa v živote už naučila brániť a vnímať plne svoju hodnotu. Empati sú totiž často dominantmi zneužívaní. My empati vnímame viac energie okolo seba a preto nás to aj viac rozrušuje. Preto by sme sa mali stýkať s ľuďmi , ktorí nás ťahajú vyššie , nahor a nie dole, do sveta zla. Aj preto niekedy reagujeme neprimerane. Je to naša obrana.  A podozrievajú nás práve tí, ktorí  tú nečistotu majú v sebe. Tým nechcem povedať, že sme anjeli. :J V závere vám napíšem svoj vlastný príbeh. Takých mám oveľa oveľa viac, jeden som vybrala pre vás.  Mám kamarátku z detstva. Pomáhame si celé roky , hoci sme od seba  priestorovo vzdialené. Celé roky som napriek tomu cítila akési napätie pri kontakte s ňou. Jedna i druhá sme robili chyby v komunikácii, no stále sme sa k sebe vrátili a pomohli si, ak to bolo potrebné. Pred asi 15 rokmi bola úplne na dne. Otca už dávno nemala, vtedy prišla aj o mamu , pohádala sa so sestrou. Navyše prišla o prácu , bola úplne sama, krásna žena a bez priateľa.  A vtedy sa mi sníval sen. V tom sne som videla záber z minulého života.  Ona v ňom bola mojou sestrou a pýtala peniaze pre nášho brata, ktorý ich potreboval. Odmietla som jej ich dať a vtedy vytiahla nôž. Bodala ma silno do hrude , chcela ma zabiť , no ja som útok zázrakom prežila.   A v tom sne som prežila a precítila emóciu, ktorú  je ťažké, či skôr nemožné precítiť v stave vedomia. Plne som precítila, že jej odpúšťam. Zlo sa rozplynulo. Asi o mesiac nato si našla priateľa , už sú manželia a majú krásny vzťah.  Takisto sa mi v tom čase priznala, že celé roky cítila bolesť v hrudi , akoby ju bodali ostrým nožom do srdca. Lekári ju podozrievali , že je hypochonder . Až nakoniec prišli na to, že má vážnu vzácnu chorobu srdca a je zázrak, že ešte žije. Začala brať lieky  a dnes sa  ako tak drží.  Prežila a ja myslím, že dostala šancu kvôli môjmu odpusteniu. Viem, že tam ďaleko, vo vesmíre, je dobre. Tam sme ako malé ľahké guľôčky, ktoré necítia nič zlé, cítia len ľahkosť a pokoj. Ak by som ešte nemala povinnosti  na tomto svete,  chcela by som byť ako Danko z ruskej rozprávky , ktorý  vytrhol svoje srdce a dal ho ľuďom , aby im svietilo v tme. Aby boli šťastnejší a lepší.