Na rôzne témy

Keď predala aj ten posledný, vážne sa nad sebou zamyslela. Aj nad tým, prečo sa jej tak často sníva práve o domoch, každý týždeň, niekedy aj dvakrát – trikrát po sebe.  Časy , keď  po ukončení štúdia prechádzala po obciach a mestách a ako posadnutá pásla očami  po cudzích obydliach,  keď rozmýšľala, v ktorom z nich by sa ona cítila dobre , sú už dávno preč. To boli len predstavy a túžby . Napokon jej ostal ten s porozbíjanými oknami , bez septiku a s plesňami po stenách. Bude v ňom odteraz bývať, postupne ho dá do poriadku  a skúsi sa postaviť na vlastné nohy.  Ten prvý po babke a dedkovi speňažila  pred rokmi rýchlo. Keď starčekovia zomreli, rodičia ho darovali jej . Ech, ten keby teraz mala, už by si ho nepredala. Bol spomienkou na jedinú istotu z detstva, kam sa mohla uchýliť, keď jej  bolo ťažko  a kde ju nikto neposudzoval.  Chlap, čo domček od nej kúpil, si ho perfektne prerobil. Na takú  víkendovú dreveničku, chalúpku ako z rozprávky. Áno, domček mal spoločný dvor s tým susedným, ale s tým nebol vôbec žiadny problém.  Potom sa načas presťahovala do bytu. Konečne sama, slobodná , ďaleko od rodičov , od ich príkazov a prejavov až dojemnej starostlivosti, ktorá ju dusila, Preč od ich očí, v ktorých čítala, že je celkom iná ako ostatní. Preč od výčitiek z nenaplnených očakávaní. V byte sa naučila pestovať kvety a osamostatnila sa. Bytík milovala aj s tým špinavým balkónom po vtáčom truse.  Vtáčie hniezda jej však neprekážali. Párkrát  prišiel do bytu aj on. Ten nepravý.  Sníval sa jej sen a po ňom vedela, že je koniec a že je to tak správne.  V tom sne išli obaja k vode, nevšimli  si však blízky vodopád, ktorý ich strhol. Voda z vodopádu nezabíjala, ale  očistila, zachránili sa a spoločne sa dostali do bezpečia. No a potom sa  každý pobral opačnou stranou  a v tom sne cítila, že boli šťastní. Tak to malo byť , lebo si naplnili svoju karmu.  Potom sa na chvíľu stal jej domovom krásny  jednoizbový byt na najvyššom 13. poschodí, z ktorého mala Tatry ako na dlani.  Do bytu sa takisto nasťahovala láska. Jej sa však zdalo, že priestor pre lásku je malý, že k šťastiu potrebuje niečo väčšie. Tak ho predala a kúpila si trojizbový.  Teraz už vie, že ani ten najväčší priestor na svete nezaplní prázdnotu, ktorá skučí vo vás , ktorú nosí človek v sebe.  Pred sebou  ešte nikto neušiel , seba si človek berie všade so sebou.  Ona síce neutekala ,  ona len hľadala také  obyčajné šťastie, lásku, lež išla nesprávnym smerom. Okľukou cez vonkajší oblúk. Pocit, že žijú  vedľa seba viac ako spolu ju ťažil stále viac a viac. Tak predala byt , lebo verila, že dom je to, čo potrebujú, že len v dome budú šťastní a tam si  postavia hniezdo. V inom meste, s inými ľuďmi. Nasledoval ju, lebo inú možnosť nemal. Bola to cesta do pekla , no na konci ju predsa len  čakalo  vyslobodenie. Medzitým predala zase ďalšie dva , potom aj rodičovský  a aj ten otcov po jeho smrti. Že neveríte?  Ani ona  tomu sama po rokoch nevie uveriť. Ako ľahko to išlo, no  zrejme má na predaj nehnuteľnosti talent. A teraz, na konci príbehu o predajoch a kúpach sa jej zazdalo že k nej prehovoril ticho, ale o to naliehavejšie. Jej vnútorný hlas.  A povedal:  Dom ti môže poskytnúť pocit bezpečia , no nedá ti lásku , nedá ti objatie.  Nedá ti to najcennejšie – pokoj v duši, priateľstvo. Dom nie je všetko. Ľudia sú prednejší.