Na rôzne témy

(skutočný príbeh zo života)

Životom uštvaná, tak si pripadá Milka. Stále sa za niečím ženieme, nielen ja, aj iní, čo počúvam a načo je to dobré? Niektorí si ani neužijú života , sama som ten prípad. Večne sa len o niekoho starám, na seba nemyslím. Milka leží v nemocnici , je druhý deň po operácii. Dni v nemocnici  sa vlečú pomaly a jej sa neustále  niečo sníva, no aké to zvláštne sny! Kedysi dávno, keď ešte mala čas na čítanie, sa z jednej odbornej publikácie dozvedela , že sny odrážajú realitu, aj sa  prekrývajú s fantáziou a takisto v publikácii písali ,  že existujú rôzne druhy snov. Tie, ktoré sníva momentálne, však nevie zaradiť  do žiadnej skupiny. Sú to sny na pokračovanie , prežíva v nich  opäť najdôležitejšie momenty svojho života v časovom poradí, ako išli za sebou. To je zvláštne… Len čo zdriemnem, prichádzajú ku mne vo sne známe postavy, také, čo tu už nie sú, aj tie, s ktorými som stále v kontakte.  Nie, nechcem! Nechcem spomínať , myslí si  Milka, ale sny klopú na dvere ako neodbytný hosť, sadajú na ňu ako dotieravá mucha.

Do izby vojde sestrička: Pani Milka, ste v poriadku? Horúčka vám už klesá, neprosíte si niečo? Vizita bude dnes trochu neskoršie  ako zvyčajne  , ešte vám zmeriam tlak. Bola to tá istá sestrička, ktorá Milku ošetrovala pred piatimi rokmi. Sestrička sa nezmenila, zato Milka áno. Pani T., skoro som vás nepoznala…to si vypočula pred pár dňami  po príchode do nemocnice. –Viem . Ostarla som za posledné  roky. Nevyzerám dobre, možno umriem a neprežijem operáciu. –Tak som to nemyslela,- sestrička si zahryzne do spodnej pery a uvedomuje si, akú hlúposť urobila. Pravdaže zostarla, ale to sa predsa nikomu nehovorí. Pred piatimi rokmi ju doviezli z blízkeho okresného mestečka , mala  zhubný nádor na obličke, našťastie vraj podchytený včas . ..operoval ju známy profesor a do ich krajskej nemocnice dokonca telefonovala ministerka zdravotníctva a zaujímala sa o pacientku.  To Milka využívala  silu posledných kontaktov, čo ešte mala…Snáď si myslela, že telefonát  zapôsobí na personál, že sa o ňu  budú  lepšie starať a profesor dokáže  ešte lepšie operovať ako to robí pri takzvaných obyčajných pacientoch.  No na chod tunajšej  nemocnice telefonát z ministerstva vplyv nemal. Profesor si urobil svoju prácu  precízne, on rozdiely medzi ľuďmi nerobil.  Nikdy nezabudne,  ako ju po príchode  chytil za ruku a povedal : -To je zle…iným obličky transplantujeme , dávame a vám ideme brať…Ale len čo sa prebudila z narkózy  ,  prišiel ku nej , sadol si vedľa a mäkkým hlasom povedal: Pani T., mám pre vás veľmi dobrú správu . Obličku sme brať nemuseli, nádor sa dal vybrať aj bez toho , perspektíva je dobrá , ale musíte sa veľmi šetriť. Keď odchádzala z nemocnice , vraveli jej: Ste onkologická pacientka, na to nezabúdajte. Myslela si: Máte pravdu, poberám dôchodok,  výdavky veľké nemám, viem sa uskromniť, už chcem mať len pokoj. Pochopila som, že takýmto tempom sa  ďalej ísť nedá , chcem ešte žiť, mám dcéru a vnučku, potrebujú ma. Ale svoj vnútorný záväzok nedodržala.  A tak teraz po piatich rokoch, keď sa po operácii  jej život stal ešte besnejší a rýchlejší ako predtým , musí znášať dôsledky …ale možno by sa choroba bola vrátila aj tak, utišuje svoj vnútorný hlas Milka.

Prvý sen bol najpríjemnejší, vrátil ju do čias  detstva , ktoré bolo najšťastnejším obdobím Milkinho života. Je nedeľa , za stolom sedí celá početná rodina- otec, maminka, dvaja bratia a Milka.  Otec, vojenský dôstojník,  sedí  za vrchstolom ,   maminka naberá jemu a deťom polievku , neskôr hlavné jedlo. Sebe až nakoniec. Všetci jedia mlčanlivo ,otec si nepraje pri stole žiadne reči. Po obede otec poďakuje maminke a pohladí ju po ruke. V ovzduší cítiť lásku. Moji rodičia sa mali  radi. To už dnešná generácia nezažije , takú súdržnosť, teraz  sa pri prvom možnom probléme  každý chce rozvádzať. Milka si spomína , ako si  raz nechtiac vypočula rozhovor svojich rodičov . Hovorili o otcovej nevere. A maminka vtedy povedala: Zabudnime  na to, čo bolo. Túto neveru ti odpúšťam, ale je to prvý a poslednýkrát. Dávam ti šancu, ale ďalšia už nebude. A skutočne, v láske a porozumení jej rodičia žili spolu  ešte veľa rokov ,až kým ich smrť nerozdelila.  Po druhom sne sa zobudila spotená  , no hneď pocítila úľavu, že  nejde o skutočnosť , ach, ako dobre, že už   mám od neho pokoj! Milka sa vydávala  v máji, no ktosi  jej povedal, že májové manželstvá nebývajú šťastné. Ach, také hlúpe povery . Nebolo šťastnejšej nevesty v ten májový deň, keď  kráčala ku oltáru útla blondínka  s vysokým počerným chlapíkom. Sľúbili si lásku a podporu a jej milovaný sľub  dodržal iba do chvíle, keď si z pôrodnice doniesla malú Klárku. Začas ešte  hrdo tlačil po meste kočiarik …ale popritom  už pokukával po iných ženách . Neskôr sa zamestnala na mestskom úrade a  samotný primátor si ju vybral  za svoju sekretárku. -Tak ty fľandra jedna sa s ním kurviť budeš , obyčajní chlapi ti nestačia. Kariéru chceš robiť, radšej mi poriadne navar, ani variť nevieš .-   Hodil ju na zem a kopol do pravého boku. Snažila sa chrániť si hlavu. Jačal  ako zmyslov zbavený, večer čo večer to bolo horšie. A úplne zbesnel, keď ho prepustili  kvôli pijatike z roboty.  Ty si na vine, že pijem, mal som ťa rád , ale darmo, si kurva …Často v noci s Klárkou  utekali z domu  a skrývali sa u známych, ale až keď začal biť aj malú, definitívne sa rozhodla, že od neho odíde. Celé roky ju vychovávala sama, on  málokedy prispel na výživu, všetky peniaze išli na chľast a ženy. A veď má milenca primátora, peniaze nepotrebuje  –bľabotal opitý a otravoval  týmito rečami krčmových  kamarátov.

V práci sa cítila  ako ryba vo vode. Celé roky bola jeho pravou rukou v úrade  Objednávala návštevy, varila kávu,  on diktoval, ona písala, vybavovala za neho veci , ktoré nestíhal.  Pred voľbami  chodila hádzať do schránok  jeho volebný program a strhávala, ničila plagáty jeho konkurentov. Bola ochotná urobiť všetko, len aby naďalej ostal v úrade. Tvorili zohratý tím a hoci sa o nich klebetilo, nikdy spolu nič nemali. Možno  aj fungovala vzájomná chémia, ale oni sa  neodvážili ísť do utajeného vzťahu. Vedeli, že to by bol ich koniec.  Malé mesto neodpúšťa hriechy  úspešným ľuďom. A oni boli úspešní. Primátor požíval úctu na Slovensku aj vďaka svojim odborným publikáciám  a ona sa s ním viezla na vlne úspechov a slávy.  Vedela byť veľmi  láskavá voči ľuďom, pomôcť, keď to potrebovali,   no vedela aj udrieť a ničiť, keď to bolo potrebné. Cez ňu sa ľudia dostávali k nemu, takú mala moc. Ani tento sen však napokon nebol o šťastí.  Krst  jeho knihy. Milka chystala  chlebíčky pre zúčastnených , a ani nezbadala, ako do  miestnosti vošla Paula. Paula  zamierila rovno ku nej , dobre vedela, že ich nikto nebude vyrušovať.  Skočila jej rovno do vlasov ako fúria.- Tak ty si nedáš pokoj, svojho muža si podvádzala, rozbila si vaše manželstvo, teraz chceš aj  mňa pripraviť o to moje? Fľandra si ! -Výkriky boleli ešte viac ako facky, ktoré utŕžila , ale neoponovala Paule  , hoci vedela, že nemá pravdu. Snažila sa sokyni  pozerať rovno do očí a presvedčiť ju pohľadom , no zrazu vošiel on. Hrozne zabolelo, že  sa jej nezastal. Keď  videl scénu, čo sa odohrala, nezakročil, len ticho, rezignovane  povedal: Paula , prestaň… Akoby tušil, že už nemá pred sebou dlhý život. Zabil sa krátko  po  neúspešných voľbách, keď mu jeho mesto jasne dalo najavo, že  potrebuje  zmenu . Havaroval.  Povrávalo sa, že bol opitý, ale Milka si bola istá, že mu krivdili.  Bolelo ju, keď na jeho pohrebe nemohla vystúpiť s príhovorom, Paula si to nepriala.  Tak sa s ním aspoň občas chodila porozprávať na cintorín. Sprvu častejšie, potom stále menej a menej. Hádam ma ku sebe volá na druhý svet , keď sa mi teraz o ňom  sníva , pomyslela si .

Milkina dcéra prichádza do nemocnice. Poprosila známeho, či by s ňou nešiel po matku. Po takej ťažkej  operácii   nemôže predsa cestovať autobusom .  Milkine oči sa smejú, keď vidí vnučku Kristínku. Moje zlatíčko ! Ďakuje personálu, sestričky obdaruje bonbonierami , profesorovi odnesie značkovú fľašu koňaku  do pracovne . Ten sa na ňu len smutne usmeje: Pani T. , pre mňa by bolo  najväčší darom , keby ste už našu nemocnicu nemuseli navštevovať  vôbec.  Skutočne sa šetrite-Milka pritakáva, sľubujem, že teraz už skutočne dám na vaše slová … Ach, ako sa teším na svoj byt, konečne doma, len variť nemôžem, som ešte slabá, prenesie sa  v duchu do známeho prostredia.  Klárka  po ceste autom  drží mamu za ruku. Nikto nemá takú dobrú mamu ako ja , aj dýchala by za mňa. –uvedomuje si .  Mami, nech ti ani nenapadne myslieť na varenie , ja čosi donesiem. Musíš sa šetriť. –Po chvíli zmení tému: –   Ale mami, ja by som od teba niečo potrebovala. Vieš, tie dlžoby bude treba vyplatiť. Môžem ja zato, že mám na chlapov takú smolu? Asi som v tomto po tebe. Bývalý rozflákal  , čo sa dalo a zmizol a teraz to za neho musím splácať.   My s Kristínkou sme dve a ty si  sama. Tebe stačí malý bytík.  Mami, čo povieš, keby sme sa presťahovali do tvojho bytu ? A ty do nášho jednoizbového?   Alebo vieš čo? Veď si spomínala, že tvoj brat,   ujo Milan  , ti navrhol, aby si sa ku nemu presťahovala do domu. –Čo to vravíš, Klárka?  Ujo Milan býva na samote, pri lese, on potrebuje kuchárku, niekoho, kto by mu tam upratoval a staral sa o záhradu. –A čo má byť,  mama, veď sa dáš do poriadku, vždy si predsa chcela mať domček! Čo na tom,  že nie  je tvoj, že je veľký a starý? Dáš to tam do poriadku, a raz ho možno zdedíš , bude  náš, keď tu ujo už nebude. ..mami, pomôž mi predsa…vieš že som na invalidnom dôchodku , nemáme z čoho žiť…a ty si taká šikulka, vždy si všetko vieš zariadiť. Začneme odznova. Ja môj malý byt predám, vyplatím dlžoby  a presťahujeme sa s Kristínkou do tvojho.-  Mami, neboj sa, bude dobre. A z roboty že chceš odísť a užívať si dôchodok?  To len teraz tak hovoríš, vážne to nemôžeš myslieť.  Dáš sa do poriadku , budeš zase fit! Čo by si odchádzala z roboty, potrebujeme peniaze… veď ty by si už bez toho tvojho úradu ani nevedela existovať.  Všakže nám pomôžeš,  mami? – Milka nič nevraví, pozerá do prázdna . Mysľou jej prebehne:  – Celý otec, po ňom zdedila povahu. Sebci obaja.  Brať, brať, nič nedať. Ale môžem nechať v štichu svoju vnučku?