Na rôzne témy

(skutočný príbeh – ale upozorňujem, nie je pre citlivé povahy )

Jana si veru  nikdy nepomyslela, že raz takto dopadne. Je to ako zlý sen,  ešte sa mi nestalo, že by som  vlastné narodeniny nemala s kým osláviť . Každý rok sme mali aspoň menšie stretnutie v rodinnom kruhu, dokonca pred pár rokmi sme sedeli o takomto čase spolu v luxusnej  reštaurácii, ja a moji bratia, malá Janka, Kamilko. Vtedy som mala 45 rokov a teraz, okrúhle výročie , a ja tu musím tvrdnúť v byte  v cudzom meste . A sama ako ten prst.   Pokúsim sa zvyknúť si  , hádam sa mi podarí dať to tu všetko do poriadku, nejaké úspory mi ešte zostali. Ale že mi dnes ani nezavolali, to fakt bolí, bratom sa nečudujem, žijú vo Švédsku, možno si aj spomenuli…a možno dakde ležia vyvalení po prepitej a prehýrenej noci. Ale malú  Janku nebudem ospravedlňovať, aspoň sms mohla poslať. Že si spomína .  Jana volala v duchu svoju dcéru malou , hoci tá už dávno mala vlastnú rodinu, vlastného syna. Kamilko, jej jediný vnúčik, čo asi teraz robí? Ešte stále s ním chodia po všelijakých vyšetreniach , až sa napokon potvrdí, čo ja hovorím  už dávno, že všetky problémy tohto dieťaťa sú psychického pôvodu? Nuž,   svoje si  vytrpelo, ako  aj moja  Janka v jeho veku. No ja som si vytrpela ešte oveľa viac a tu som. Naša rodina je snáď prekliata …vracia sa Jana spomienkami do starých čias. Na životnú bilanciu je azda priskoro,  veď sa vraví, čože je to päťdesiatka …no niekedy sa cítim,  akoby mi bolo prinajmenej osemdesiat   .

Keď mala Jana päť rokov, veľmi túžila po plavovlasej bábike. Nemala takmer  žiadne hračky, naopak, ona bola hračkou- bábikou  svojich dvoch starších bratov. Zúrivo ju ťahali za vlasy , keď sa klbčili  , kopali v zápale hry a občas sa jej ušla aj facka či buchnát po chrbátiku. Jej bratia…a predsa ich milovala , pretože vedela, že jedine na nich sa môže spoľahnúť , že jej budú  útechou v žiali , že sa s ňou budú smiať opreteky na všelijakých somarinách , ktoré povystrájali  či už spoločne alebo každý z nich osobitne. Toto boli rozprávky jej detstva, príbehy bratov či jej vlastné opradené rúškom tajomstva a prifarbené detskou fantáziou.  Len  tie rozprávky nemali happyend  a dobro v nich skôr prehrávalo v boji so zlom.  Keby steny  trojizbového bytu vedeli rozprávať, mnohí susedia a ľudia, ktorí poznali ich rodinu v malom mestečku , by v rozrušení z toho ,  čo by  počuli,  na chvíľu aj prestali dýchať. Jana sa za posledné roky pokúšala vybaviť si občas  detaily tváre svojej matky a s hrôzou zistila, že to nejde. V súvislosti s matkou mala v pamäti iba veľké  tmavé okuliare, ktoré skrývali oči plné utrpenia.  Vycivená , v obnosených šatách  sa niekedy ako opitá tackala po byte ,hoci v skutočnosti  nepila a alkohol jej ani nechutil. Jana nemala odkiaľ vedieť  o podrobnostiach života svojej matky s manželom- tyranom. Všetko okolo spolužitia  jej rodičov bola opradené rúškom tajomstva.  Ako jedenásťročná stratila svoju matku, vlastne prízrak  matky, zvyšky ľudskej bytosti. Pritom jej matka nebola stará , keď ju zobrali do ústavu pre duševne chorých , kde aj dožila svoj život. Jana ako malá  nevedela o tom, akým spôsobom psychicky aj fyzicky jej otec týral túto ženu , kým sa z nej nestala troska. Nie obyčajné bitky, ale  doslova mučenie, pálenie ohňom, bodanie ostrými predmetmi , to boli špeciality toho, komu vďačí za svoj život.  

Keď mala trinásť rokov, prvýkrát sa pokúsila o samovraždu, chcela si podrezať žily . Nevyšlo mi  to,  škoda.  Život, aký som žila … bolo v ňom len pár pekných chvíľ , takých zábleskov šťastia … a teraz si pripadám vyprahnutá,  už ma nič nebaví na tomto svete.  Jedna z najsmutnejších spomienok sa objavuje v Janinej mysli a ona ju márne odháňa ako dotieravú muchu.  Otec zase vyvádzal, práve vyhodil  z bytu svoju poslednú frajerku .  Otec  bol drobný, možno tak meter sedemdesiat, no sily mal aj za dvoch chlapov, nechápem, odkiaľ sa v ňom brala , ani nešportoval, neposilňoval, spomína si Jana Zrejme  zlosť a agresivita boli  adrenalínom,   tou silou, čo   ho  večne  poháňala vpred. Niekedy behal po byte ani besný  len tak v ponožkách. Už  sa nemal na kom vŕšiť , žena bola  dávno  v ústave . Keď vošla Alica , jeho najnovšia priateľka, zdalo sa, že jej príchod ho utíši . Táto žena bola stelesnením elegancie, stelesnením všetkého, čo Janinej matke chýbalo. Sebavedomá , vitálna. Doniesla som  vám  rezne zo včerajška, niečo sa zvýšilo z obeda  . Hej? Tak to je fajn, dáme si všetci,  chlapci sa potešia. Jana, dáš si aj ty? Nesmelo vykukla zo svojej izby , ale Alica sa na ňu povzbudzujúco usmiala.  No čo je s tebou dievča? Čo si ako zmrazené kurča? komentoval   otec. Už si nespomína na všetky detaily, vie len, že keď dojedli   a Alica postavila na  kávu , s otcom sa opäť začali diať čudné veci. Akoby do neho vstúpil sám diabol, zazeral nepríčetne po všetkých ,  napokon schmatol  Alicu za ruku a násilím ju voviedol do susednej izby, Jana už počula len zvuky , ktoré počúvať nechcela , no inak to nešlo. Starším bratom  neprekážali, dokonca sa aj na otcových orgiách s predchádzajúcimi priateľkami pochybnej povesti, sami aktívne zúčastňovali. A to mal mladší Lacko len pätnásť . Otec mu však stále pripomínal , že je to tak dobre , veď čo, na starších ženách sa treba zaučiť . V  deň, ktorý Janu máta v spomienkach  dodnes ,  asi po pol hodine  otec zreval ako besný  a Alica vybehla z dverí spálne. Dnes už  má Jana čosi ako žena za sebou  a tuší, že Alica nechcela pravdepodobne  pristúpiť na niektorú z jeho  zvrátených  praktík. Ty úchyl, zakričala ešte z dverí  , no nestačila ani  poriadne vybehnúť,  keď   za ňou hodil   tanier…tanier sa rozbil a mastné zvyšky jedla pofŕkali stenu. Čo čumíš? Pozbieraj a vyčisti to! prikázal. Keď zbierala celá sa trasúc , zohnutá, odrazu zacítila,  ako jej otec  rukou siahol medzi nohy. Krvi by sa jej nebol dorezal , tak sa zľakla. Hnusil sa jej on, hnusilo sa jej všetko, celý jej život. Chcel som len vedieť ako zareaguješ….povedal vtedy.  A potom sa to predsa  len stalo, raz, dvakrát prišiel za ňou  keď chlapci neboli doma. So zavretými očami si odtrpela svoje.

Bratia sa tvárili, že nevedia o tom, čo sa odohráva medzi ich sestrou a otcom. Jana si nebola istá, ako by boli zareagovali, keby ich bola poprosila o pomoc. Dnes už vie , že aj oni- aspoň mladší brat- trpeli ako týrané zvieratá zalezené v kúte. Ďalšia z temných spomienok sa  jej vynára z  mysle.  Raz podvečer  si  otec poriadne uhol a bol by ešte pokračoval, no už nebolo čo piť.  Zavolal jej staršieho brata , aby mu išiel do obchodu kúpiť vodku. No v peňaženke neboli ani len drobné.  Po vete:   Otec, potrebujem peniaze , nemám ti za čo kúpiť pálenku, do  otca vstúpil bes. Tak vy ma tu okrádate , ja vám živím , starám sa o vás ..ale bisťu, toto musí raz už  skončiť …reval  tak, že ho určite bolo počuť aj na ulici. Potom schmatol  Stana za vlasy a ťahal k oknu  . Vyhodím ťa von, šteňa jedno hnusné , zabijem vás tu všetkých rad radom a ty budeš prvý. Stano sa nebránil, bol vyšší, možno aj silnejší, no vzdal to a odovzdane sa nechal vliecť po izbe. Vtedy mladší Lacko začal   úpenlivo  plakať , chytil otca za nohu , objal ju  a kričal: Mňa zabi ,oci,  mňa, ale Stankovi neubližuj. Prosííím! Jane sa aj teraz ježia vlasy pri spomienke na ten deň  , ani dnes si nie je istá, či to bol  len prvotriedny  herecký výkon  alebo skutočne plánoval  v amoku povraždiť celú rodinu. Vie len, že hrôzostrašné divadlo prerušil buchot susedov   z vedľajšieho bytu , búchali na stenu a jej otec sa spamätal…a odvtedy sa už nič až  také hrozné v ich domácnosti nestalo.

Mala pätnásť rokov, keď si našla prvého frajera. O rok starší zo susednej ulice . Otec sa o ňu delil bez akéhokoľvek pocitu žiarlivosti, dokonca raz navrhol, aby frajera pozvala na návštevu, že on nebude mať nič proti tomu, naopak,  rád by sa pozeral , ako mladá dvojica navzájom špásuje… Už pomaly  ani nevedela , čo je normálne, čo spoločnosť ešte toleruje , čo už nie. Už mala úplne posunuté hranice vnímania dobra a zla.   Len raz sa otec skutočne zľakol. To keď ju doviezli zo školy celú zakrvavenú , krv z nej vytekala prúdom, no Jana vravela, že má len veľmi silnú menštruáciu. V skutočnosti  na vyučovacej hodine potratila. Nevedela, čie to bolo dieťa a ani ju to nezaujímalo , vedela len, že nemôže nikomu povedať pravdu a že musí prežiť. Aspoň v tomto smere mala šťastie , potrat prebehol   bez problémov, pár dní zostala ležať doma.  A ešte jedno veľké šťastie ju postretlo. Otec už o ňu záujem nejavil a  nikdy už za ňou neprišiel…

Tak som skončila základnú školu , potom nasledovala učňovka , krátko som robila predavačku, bilancuje Jana v deň svojej päťdesiatky.    Ako 19 ročná som spoznala Jara a vydala som sa za neho. Nebol  to vyslovene zlý človek , to je pravda , no  život s ním… žiadna výhra! Svetlo do môjho života vstúpilo až  s narodením Janky.  Ale sme príliš rozdielne ,hoci je to  dobre. Ani ona to nemá ľahké, no jej  aspoň nehrozí, že ju niekto v živote bude týrať tak ako mňa . Má inú povahu a aj v robote sa presadila.   Vlastne po odchode z rodičovského  bytu a osamostatnení sa , som už nezažila nič,  čo sa podobá na nočnú moru. Život s Jarom bez lásky, rozvod, stretávanie s mužom  mojej  najlepšej kamarátky   za jej chrbtom…celé tri roky, nech mi Pán Boh odpustí , ale vravel, že sa chce rozviesť, že zle žijú , verila som mu…   hádam som mala aj ja  právo na kúsok šťastia v živote …?    A teraz som skončila asi za trest takto sama. No jedno neviem pochopiť , a to, že  moji bratia sa chytili vo Švédsku, že tam žijú , zarábajú ..pravda, majú aj oni svoje problémy , ale spomenú si zavše, pošlú mi nejaké peniaze a ja som skromná, viem šetriť , nemíňam na zbytočnosti. Chcela som bývať   s Jankou , pomáhať jej, starať sa o malého Kamilka, keď je teraz už aj ona po rozvode , ach, rozvodovosť  na Slovensku je skutočne veľká, ja ani nepoznám pár, ktorý by žil  spolu dlhšie ako desať rokov , tak prečo by moja dcéra mala byť výnimkou?  Predala som veľký byt, čo som mala , odišla do Trnavy za ňou a hľa, pomíňala som  všetko, ešteže mi ostalo na jednoizbový tu v tomto zapadákove . Ďakujem tým z  realitky , poradili mi  dobre, pani nevymýšľajte , byt je síce jednoizbový, ale nájom lacný, byt je zachovalý , takmer v centre , zvyknete si. Lepší za peniaze, čo máte k dispozícii, nedostanete. Mali pravdu. Zvykám si , vymaľovala som ho, kvety doniesla , budem sa tu cítiť hádam dobre. Len tá samota ubíja, no som zvyknutá žiť aj sama , a možno časom si tu nájdem blízku dušu.

Keď bola Janina Janka malá, hrali sa spolu takú hru. Ty sa skryješ pod perinu, tak, aby si nič nevidela. A ja zaklopem na dvere tvojej izbičky, vstúpim , keď mi to dovolíš, a budem mať pre teba prekvapenie. Nebudeš hneď vidieť, čo držím v rukách , budem ich mať za chrbtom. A ty budeš hádať, hádať , klásť mi otázky a nakoniec keď uhádneš, darček dostaneš. A keď neuhádnem, mami? Budeme  sa hrať dovtedy , kým na to neprídeš, neboj sa. Bola to ich obľúbená hra, Jana mala pravdu, niekedy skôr, inokedy neskôr, ale Janka svoj darček napokon vždy dostala.

Ktovie prečo  som si v deň svojich narodením spomenula práve  na tieto naše  hry. Asi preto, že to boli  veľmi vzácne   chvíle, keď sme s Jankou boli skutočne prepojené , keď som cítila, že ma potrebuje, že ma má rada , že mi verí. Ach, keby sa tak mohol vrátiť čas! Všetko tak uteká!   Jana sa strhne. Počujem dobre, alebo sa mi marí? Niekto klope na dvere. Raz, dva , tri…naozaj, nie je to zvukový  klam. Vari by som  si ju skutočne svojou túžbou bola privolala? Vari predsa existuje telepatia! Takže si   spomenula na mamu , chcela ma prekvapiť. Už idem!!! Jana sa rúti k dverám a srdce jej búcha ostošesť. Otvorila dvere.   Pred ňou stojí pomenšia žienka  a v rukách drží tanier plný voňavých zákuskov. Pani suseda, vraví, nasťahovali ste sa sem  len nedávno a ešte sme nemali možnosť sa ani predstaviť a zoznámiť. Ja som vyrastala na dedine  , kde bolo zvykom každému novému prisťahovalcovi dačo doniesť  do daru na privítanie. Chlapi väčšinou doniesli  niečo na pitie a ženy čo im zvýšilo z obeda . A my sme dnes piekli, tak som si dovolila …vitajte medzi nami , verím, že vám tu bude dobre a že neoľutujete , že ste sa k nám prisťahovali.  Len pár sekúnd trval mierny šok , potom sa jej v hrudi rozlial pocit tepla  a spod privretých viečok kvapla na ruku so zákuskami jedna slza. Slza šťastia. Predsa len exitujú rozprávky , v ktorých víťazí dobro, ktovie prečo jej tá veta preletela  mysľou.   Ďakujem vám  z celého srdca…ani neviete ,ako ste mi pomohli. Dnes oslavujem 50 rokov  a nemám si s kým pripiť. Poďte dnu , nalejeme si na privítanie… Ak vám nebude vadiť, tykajme si,   sme asi v rovnakom veku…Ja som Jana. Ahoj…