Na rôzne témy

K hercom mám blízko odmala. Filmové umenie je totiž mojím najväčším koníčkom.  Preto ma zaujme aj to, čo sa píše o súkromí  toho- ktorého z nich. Len už poskytnuté informácie neberiem tak  smrteľne vážne ako kedysi, keď  som v naivite verila, že ak  herec vysloví nejakú duchaplnú myšlienku ,určite neklame , určite to musí byť pravda. Nemusí. V minulosti  ma ohurovali spovede oslovených , ktorí  ďakovali svojim rodičom, partnerom , manželom  či manželkám , dokonca sa pochvalne vyjadrovali o  svojich kolegoch. Dnes viem, koľko pretvárky a závisti  sa za tým často  skrýva.  Ale aj nemusí. Dnes už viem , že herci sú obyčajní  smrteľníci ako my ostatní. Práca s emóciami si u tých nevyrovnaných a menej silných berie svoju daň . Tým priemerným niet čo závidieť. A u tých najlepších, talentovaných je to zase často o egu , veď herec sa  potrebuje predovšetkým predvádzať a upútať na seba pozornosť. Samozrejme, medzi talentovanými sa nájde   aj mnoho  skromných , dobrých ľudí. Pre mňa je najväčšou osobnosťou na Slovensku momentálne  Milka Vášáryová.  Vynikajúca herečka, dobrý , cenný človek. Mala som tú česť s ňou párkrát hovoriť  a viem, že aj v súkromí sa na nič nehrá a pomôže, keď je to potrebné. Emil Horváth mladší k mojim obľúbencom  nikdy nepatril, ale ako herca som si  ho vážila. Jednu dobu som spolupracovala s jeho nebohou sestrou,  my dve sme si veľmi dobre rozumeli  a pomáhali sme si.  Cez ňu som si teda vytvorila akýsi vzťah aj k jej bratovi , lebo o svojej rodine mi občas hovorila. Daška , pozdravujem do neba, určite si tam zaslúžene !   Neviem, čo táto doba  ešte prinesie , ale zdá sa, že umelci čím ďalej tým viac strácajú kritické myslenie a podliehajú módnym progresívnym trendom. Zdá sa, že vedú siahodlhé   debaty v bratislavských kaviarňach. U Pauhofovej,  Maštalíra , Koleníka  a ďalších mladších by som sa ani nečudovala , no že aj pán Horváth sa k nim pridá.? Naozaj nevie zabudnúť na minulosť? Že sme kedysi dávno „patrili“ do bloku s názvom   ZSSR? Naozaj sa chce pamätať len na Beriju a Stalina , na rok 1968  a chce zabudnúť na   Hirošimu a Nagasaki , bombardovanie Juhoslávie, Iraku?  Včera som si totiž mala možnosť prečítať  takýto text so slovami pána Horvátha mladšieho:  

Mám 77 rokov  a dospel som k poznaniu, že v škole sa netreba  až tak veľmi  venovať prvotnopospolnej spoločnosti , použitiu pluhu alebo Aztékom. To všetko si vyhľadáme na webe. Lepšie by bolo, keby sme dôkladne vedeli, čo sa dialo posledných 100 rokov. Potom by sme sa možno nestretávali s ľuďmi s proruskými názormi.

Emil Horváth,  herec.

Škoda len, že pán Horváth bližšie nerozobral svoje  duchaplné myšlienky. Čo je proruské? To, ak chceme mier?   Je proruské , že sa nechceme sami zničiť  a dať zatiahnuť do konfliktu? Je  proruské vedieť si spočítať  dva a  dva?   Je proruské vidieť súvislosti , snažiť sa o nadhľad  a nepozerať na veci iba z jedného uhla? Je proruské , ak povieme, že veci nie sú také, ako sa zdajú na prvý pohľad ? Čo je vlastne proruské v slovenskej spoločnosti?