Na rôzne témy

(príbeh Češky žijúcej teraz v Nemecku)

Laura si začala písať denník ako dvanásťročná. Ako je dobre, že som vytrvala, aj keď som bola niekedy riadne unavená, aspoň základné informácie som si stihla každý večer poznačiť. Taký denník má svoje výhody, Laura napríklad teraz vie, kde všade bola, ktoré miesta v Európe aj mimo nej navštívila, čo si kde kúpila, to už ani nie je podstatné, ale zato zážitky s milými aj menej milými ľuďmi si stále môže týmto spôsobom sprítomniť, zaspomínať a čo ju zvlášť teší, že si môže oživiť spomienky na pôsobenie v ochotníckom divadle, inak by už aj bola zabudla, v čom všetkom vlastne ona pred rokmi hrala. Dobrá vec je taký denník – aj keď na druhej strane, človek musí byť tak trocha masochistom, aby sa prehrabával v minulosti a sprítomňoval si chvíle, ktoré kedysi tak boleli. Preto si ani zápisky po sebe nezvykne čítať a hlavne tie z takzvaných krízových rokov, ale praktické záležitosti, tak v týchto je jej priateľ denník veľmi nápomocný. Napríklad financie – komu čo požičala a stále ešte nemá vrátené. Je tu zachytený celý jej život od dvanástich rokov, keď sa na chvíľu zastavil pre ich rodinu čas.

12. júl – prvý zápis, tu to celé začalo, snáď si myslela, že zápisom do zošita aspoň do istej miery zmierni ukrutný žiaľ, čo ju sužoval. Čierna páska je prilepená k tomuto dátumu a vlastne to ani nie je zápis, ani sa to poriadne čítať nedá, kostrbaté písmo, vidno, že slová písala roztrasená ruka. Stojí tam: – Kamil a Norbert už nežijú. Zomreli tesne po sebe o pol druhej poobede v nemocnici. Aj ja by som najradšej zomrela. Neviem, ako sa z toho spamätáme. Mamu odviezla pred chvíľou záchranka. – Kamil a Norbert boli jej bratia, dvojčatá, mali dvadsať, celý život pred sebou, keď havarovali na motorke. Nešťastná náhoda bez vinníka, tak celú záležitosť uzavrela polícia. Mamu nakoniec na pohotovosti ako tak dali do poriadku, aby bola schopná zúčastniť sa pohrebu. Časť z jej rodičov, hlavne z mamy, však odišla spolu s Laurinými milovanými bratmi.

xxx

6.9. – oslavovala som dvadsiatku. Doma party, s mamou sme pripravili pohostenie, prichystali sme chlebíčky, chuťovky. Len taká menšia partia, spolužiaci, a prišiel aj Dalibor. Tancovali sme do rána, do štvrtej, akurát hudbu sme púšťali tichšie kvôli susedom, od druhej sa pomaly všetci vytrácali. Ostal len Libor, ostal u nás spať. Rodičia neboli proti, napokon, všetci už vedia, že spolu chodíme.

S Liborom sa zoznámila v ochotníckom divadelnom súbore. Obaja mali rovnaký sen – stať sa hercami, ale sen sa im nesplnil. Asi to bolo predsa len nedostatkom talentu, museli si priznať. To, že ich na školu neprijali, ale v konečnom dôsledku ani nemuseli ľutovať. Libor mal podnikateľské vlohy, najprv podnikal spolu s otcom, predávali obuv, spodnú bielizeň, neskôr rozšírili obchodné aktivity aj o zahraničnú kozmetiku, na ktorú získali licenciu. A po čase pod ich rukami rozkvitala celá sieť záložní a darilo sa. A to ani neboli spojení so žiadnou mafiou. A Laura? Tá mala zase nadanie na jazyky, plynule hovorila anglicky, španielsky a taliansky, ale jej srdcovkou sa stala predovšetkým nemčina. Vypomáhala chlapom v biznise, hľadala kontakty v zahraničí. Dobre sa im žilo. Tak čo by si nedopriali ? Takže sa vlastne nikto ani nečudoval, keď priateľom a známym dali na vedomie, že dňa toho a toho uzavrú v chráme Božom manželstvo. Dalo sa to čakať. Deň svadby si Laura do denníka označila výraznou červenou ako deň najväčšieho šťastia. Boli mladí, zamilovaní, iskrilo to medzi nimi. Svet im ležal pri nohách. Amatérske divadlo ostalo aj naďalej ich koníčkom, ak pravda, ostal aj čas. A toho bolo čoraz menej, hlavne keď sa narodili postupne v priebehu dvoch rokov rozkošné malé anjeliky, Adrianka a Natálka. Žijeme však ako na hojdačke, raz sme hore, potom zase dole. Libor bol odjakživa na baby. Čo bolo pekné, a hlavne blonďavé, to si premeral pohľadom dravca a rozhodol sa zaútočiť. Pravda, Laura dlho krotila jeho chúťky, rozumeli si dobre, sršala sebavedomím, také ženy sa mužom páčia a zároveň Libor tušil, že by mohla byť riadne nebezpečná, ak by sa rozhodla znepríjemniť mu život. Pochopil to, keď hrali divadelnú scénu, v ktorej ona bola podvádzanou manželkou. Toľko vášne vložila do svojej roly, že sa v recenziách kritici jednoznačne zhodovali: Nehrala, ale bola postavou, ktorú stvárňovala! Ešte pár hodín po predstavení cítil pálenie na líci, kde dopadla jej ruka. Akoby predvídala, čo sa raz odohrá v ich živote, v tom predstavení si na ňom dopredu vybila zlosť. Takže ak aj Libor občas prežil dajaký flirtík, vždy to vedel držať patrične v tajnosti. Neplánoval sa rozviesť, napokon, Laura bola aj jeho partnerkou v obchode, a to veľmi užitočnou a potrebnou. Rozumná si ako chlap, vravieval jej zo žartu, nech ma feministky aj zožerú za tento názor! Keď už boli deti väčšie, akási dobrá duša poslala Laure anonymný list. Že Libora vídať často s mladou slečnou, síce áno, nechodia ešte na verejnosti za ručičky, ale už ich pár ľudí videlo v intímnom objatí napríklad aj tam kdesi pod bránou. A na dôkaz bola  k listu pripojená fotka. Pán podnikateľ jednou rukou hladkal dotyčnú slečnu po tvári a tá druhá bola zastrčená pod tričkom na mieste, kde sa vyskytuje aj srdce. Aký to romantik! Tak! A sama bola prekvapená, že aféra ňou nezamávala až do takej miery, ako by si bola myslela. Možno aj preto, že o podobných aférkach svojho muža v posledných rokoch tušila. A nielen v podvedomí. A prekvapená bola aj zo seba, z toho, že neplánovala žiadnu pomstu. Nič, žiadne výčitky, slzy už vôbec, facky nepadali, taniere nelietali. Ničovaté nič sa nedialo a nebola ani tichá domácnosť. Len mu ukázala fotku, aby vedel, že je v obraze. Aby sa z nej nepokúšal ani náhodou urobiť hlupáka. Lebo na klamstvá je alergická.  A potom urobila Laura ťah, ktorý zaskočil celé jej okolie. Toto nikto nečakal a najmenej Libor. Podala žiadosť o rozvod. Ale urobila ešte niečo, čo nesmierne šokovalo a aj pobúrilo známych, priateľov, aj blízku rodinu.

xxx

O pár rokov neskôr si do denníka zapísala: Jadranské more je úžasné. Azúrová nádherne čistá pláž momentálne skoro prázdna, tak nám to vyhovuje, máme väčšie súkromie. Ubytovaní sme v tom istom apartmáne ako minule, Helmut si ho nevie vynachváliť. Tip top služby. Švédske stoly. Ráno sme sa boli kúpať, Helmut si urobil zopár mojich aktov, už ich má v rôznych pózach v albume celú kopu. Chcelo by to aj nejaké výlety do okolia, stále je čo obdivovať, boli sme tu párkrát a vždy objavíme miesto, ktoré je pre nás neznáme. Mama mi volala, dievčatá sú v poriadku, puberta s nimi síce lomcuje, ale tým si musí prejsť každé dieťa. Aj každý rodič, hoci mňa to našťastie obišlo. Ďakujem ti, maminka, že si prevzala výchovu a pokračuješ tam, kde som ja zlyhala. Holt, nemôžeme byť všetky vzornými matkami. Denníkové zápisky z tých rokov, ktoré neskôr pre seba pomenovala – Roky s Helmutom, tvorili väčšinou cestovateľské postrehy. Helmut bol skutočne veľmi solventný, vlastnil dve jachty, možno navonok to vyzeralo, že si ju kúpil, ale on ju skutočne miloval, nešlo mu iba o sex a či milovala ona jeho? Všeličomu sa hovorí láska, záleží od uhla pohľadu, z jej uhla pohľadu to láska bola. Precestovali spolu naprieč celú Európu, Lauru uchvátili severské krajiny, zvlášť Island. Ale aj južné destinácie, Malta, Cyprus, potom prešli na africký kontinent, kochali sa návštevou Safari, Amerika, snáď okrem Brazílie a niektorých južných štátov, a nádherná Kanada! Očarila ju aj Austrália, ale tam, kde bol jej pôvodný domov, tam sa za celé roky nevrátila pozrieť ani raz. Svoje dcéry vídala len na fotkách, komunikovala s nimi cez skype, hodne si písali, četovali, mailovali a párkrát ju boli navštíviť v Nemecku, kde žila vo vile s Helmutom. Helmut bol vdovcom, deti nemal, no ani k tým jej dvom vyslovene vrúcny vzťah neprejavoval, skôr ho otravovali a oberali o čas. A ten on najradšej trávil vo svojej pracovni, odkiaľ menežoval a riadil svoje obchody, a potom si každý druhý mesiac doprial dlhšiu dovolenku s Laurou. – Kde sme to ešte neboli? Vyber dačo, spoľahnem sa na tvoj vkus. – Oficiálne ju zamestnával ako svoju asistentku, aj keď, pravda, jej jazykové schopnosti veľmi často využíval v biznise, ale v skutočnosti bola Laura jeho partnerkou. Ani sám nevedel, prečo ju vlastne nepožiadal o ruku. Neskôr často uvažoval, že to asi bola zásadná chyba. Ale už sa nedalo nič robiť.

xxx

Laura sedí pri posteli svojho manžela a skúmavo ho pozoruje. Začalo to pred ôsmimi rokmi. Najprv sa mu zdalo, že akosi rozmazane vidí, ale potom nastalo zlepšenie. Pocit, že stráca rovnováhu, koordináciu, ten si však isto nenamýšľal. Občas keď prechádzali cez križovatku, musel sa o ňu oprieť, aby sa netackal.  Ach, Laura, však som nič nepil… preboha! Potom si všímali už obaja, že to s ním ide akosi z kopca. Niekedy dokonca horšie artikuloval. Tak začal kolobeh vyšetrení u tých najlepších špecialistov. Diagnóza bola neúprosná: skleróza multiplex a žiaľ, výrazne napredovala. Laura sa mučila pohľadom na milovaného muža, ktorý sa jej strácal pred očami. Bol síce o 15 rokov mladší ako ona, ale zdravotne viedla nad ním na celej čiare. Pridali sa depresie, úzkostné stavy, poruchy spánku. Stávalo sa aj, že sa s ňou ani nevedel poriadne porozprávať, tak zle artikuloval. Na turistiku, ktorá bola ich koníčkom, nebolo ani pomyslenia. Keď už nemohol ani ťukať do klávesnice, prevzala jeho prácu ona, živila ich oboch tým, že tlmočila a prekladala. Hádam pomsta za všetky moje hriechy, občas si pomyslela trpko, hádam ma Helmut preklial, že som ho opustila. Ale Helmut bol dobrák, hneď tú myšlienku zavrhla, také myšlienky mu boli cudzie, veď ho dosť dobre poznala. A napokon, rozlúčili sme sa nanajvýš priateľsky. Proste, život prináša so sebou zmeny a treba sa im prispôsobiť. Občas myslela na svoje dve dcéry, ako ich opustila, no aj toto si pred sebou napokon odôvodnila. Nebola by som pre ne dobrá matka, taká večne ulietaná, ak by som ich aj bola zobrala so sebou do Nemecka, aké zázemie u mňa mohli mať? A moja maminka, tá z nich vychovala skutočne dámy, zvládla ich výchovu na jednotku, dnes majú obe štúdium za sebou, obe sa vydali a slušne si žijú. A už som aj dvojnásobnou babičkou.

xxx

S Máriom sa zoznámila ešte v čase, keď žila s Helmutom, ale on nebol priamou príčinou ich rozchodu. A napokon, dala sa s ním dokopy až keď dôstojne ukončila predchádzajúci vzťah. S Máriom to bola láska na prvý pohľad, bola tam aj vášeň ako vo vzťahu s Liborom, ale už akási zrelšia, kde fyzické nehralo prím, ale sa snúbilo ako rovný s rovným s tým, čo nazývame duševná spriaznenosť. Helmut, to bol priateľ, kamarát, hoci on ich vzťah bral inak. Laura musela byť k sebe úprimná. Možno keby jej bol navrhol, aby sa zobrali, nebola by dokázala tak rýchlo pretrhnúť všetky putá, čo ich spolu spájali. No teraz je už zbytočne nad tým uvažovať. Aj s Máriom precestovali kus sveta, lepšie povedané kus Európy, Máriovi porodila svoju tretiu dcéru a aspoň v tomto prípade mohla byť na seba ako na matku hrdá, dokázala ju vychovať dobre a v rodinnom kruhu. Silvia je pomaly pripravená vyletieť z rodného hniezda, tak to má byť. Ale čo bude s tebou, moja láska? Mám sa pozerať na to, ako trpíš? Onedlho už budeš len ticho ležať a očami prosiť, aby skončilo toto utrpenie. Ataky choroby prichádzajú čoraz častejšie a ja by som dala všetko za to, aby si opäť začal chodiť, aby si bol zdravý… neviem, čo budem robiť, ak tu raz nebudeš… takéto úvahy si Laura čoraz častejšie zapisuje do svojho denníka, ktorý sa pomaly začína stranu po strane podobať na podrobný chorobopis so všetkými detailami. Nie, nenechám ťa trápiť sa, urobím všetko preto, aby sme spoločne dokázali, že láska je silnejšia ako smrť… Miláčik, každý deň, čo som s tebou, si vychutnávam tvoju blízkosť, lebo len prítomnosť má zmysel a treba využiť každú minútu, čo sme spolu…