( skutočný príbeh zo starších čias )
Darina sa šťastne usmiala , slastná spomienka zaplavila jej srdce túžbou a pri predstave , že sa Jano vráti už zajtra domov, sa jej roztriasli nohy , až si musela sadnúť . Vystriem sa na chvíľku , do školy je ešte čas ísť , no a zajtra sobota! A potom ešte ďalšie dva dni voľna , dovolenka sa mi teraz teda zišla ako soľ. Na toto si musím vypiť , toto si zaslúži takú menšiu súkromnú oslavu, aj keď budem oslavovať len sama so sebou. Aspoň pohár vínka si dám, a čo je na tom? Však v škole to na mne nikto nespozná , decká si už dávno zvykli , vidia ma občas so začervenanou tvárou , rozjarenú , ale v našej malej dedinke si zatiaľ nikto nesťažoval. Teda, raz predsa, ale utíchlo to , bola som na pohovore v riaditeľni a odvtedy si dávam lepší pozor. Všetko s mierou. Tieto myšlienky blúdia Darine hlavou, no skutočnosť je iná. Samozrejme, že si celá dedina potichu šepká, že pani učiteľka chodí do roboty opitá , niekedy viac, inokedy menej, niekedy jej to na reči nevidno, iba deti, nad ktoré sa skláňa, zacítia pach alkoholu, ktorý sa ona snaží prekryť značkovou ústnou vodou, ale deti aj tak neoklame. Horšie je , keď sa jazyk začne sám od seba pliesť a v takej chvíli sa jej podarí vypustiť z úst aj skomolené slovo. Na ruštine to ešte ide , tam dá žiakom kopu cvičení a ona sa zatiaľ postaví ku oknu a pozerá do diaľky …väčšinou hľadí smerom na cintorín, ktorý je blízko školy…Problém nastane skôr na dejepise, pretože na dejepise sú žiaci odkázaní viac na jej výklad. Keď už nevie kam z konopí a cíti sa pod psa, vytiahne akúsi zaujímavú knihu a poverí kohosi z triedy, aby z nej čítal. Aj tomu sa hovorí kreativita. Vyučovacie metódy treba obmieňať. Najväčší trapas zažila tesne pred letnými prázdninami minulý rok. Mala absťák, už druhý deň nič nepila, lebo práve v tie dni bol Jano doma a ona sa bála… Triasli sa jej ruky, potila sa a nervozita v nej stúpala ako príval vody a vtedy sa jej zazdalo, že susedkin Jakub, šiestak, sa akosi posmešne usmial na spolužiačku a ukazoval hlavou smerom k nej. Taký bes do nej vošiel, podišla k nemu a o hlavu mu otrepala knihu, čo mal na lavici a zúrivo jačala: Tak ty sa mi budeš vysmievať, neučí sa to, hlúpe to je, samé štvorky , ale na somariny to má hlavu! Veď ja ti ukážem, odpíšeš tridsaťkrát celú túto kapitolu , za trest! Samozrejme, že incident neostal bez patričnej odozvy, chlapcovi rodičia sa do školy prišli sťažovať nielen kvôli tomu otrepávaniu knihy na hlave , ale aj kvôli neprimeranému a doslova hlúpemu trestu, kto to kedy videl trestať žiakov ako za čias Márie Terézie a dávať im prepisovať kapitoly z učebnice!
Darina si veru nevytiahla šťastnú kartu od života. Narodila sa do chudobných pomerov , otca ani nepoznala a mamu si mala možnosť užiť iba krátko. Keď mala štyri roky, jej mama sa nešťastnou náhodou utopila v rieke za dedinou . Síce sa aj o nej pošuškávalo, že v čase tragédie nemala úplne čistú hlavu , ale nakoniec sa celá záležitosť uzavrela ako nešťastná náhoda a nikto viac o jej matke v zlom nehovoril. Malý čiernovlasý okatý drobček mal však napriek všetkému šťastie aspoň v tom, že nebohá žena nebola jedináčikom, mala dve sestry a jedna z nich, teta Hanka, si Darinku zobrala hneď po pohrebe ku sebe. Darina vyrastala v kruhu svojich príbuzných, spolu s deťmi svojej tety a necítila nijakú ujmu , necítila nikdy , že vyrastá vlastne ako sirota. Keď dospela, jej veľkou túžbou bolo stať sa učiteľkou , a tá túžba sa splnila. Život jej pomaly začal prihrávať lepšie karty , dokonca prežila veľkú lásku. Jano bol miestny dedinský chlapec, o päť rokov mladší ako ona. Keď si ju prvýkrát k sebe vášnivo privinul, a v jeho náručí sa taký drobec ako ona strácala , pomyslela si: takto vyzerá šťastie. Zobrali sa a z ich lásky sa onedlho narodil synček Janko. Prvé roky si mladí manželia užívali svoje tiché šťastie , no potom odrazu Jano zatúžil po kariére, nebol spokojný s tým, že Darina požívala ako miestna učiteľka určitú vážnosť a on bol iba obyčajným robotníkom. Tak sa zapísal na politickú školu, vstúpil do komunistickej strany a začal študovať v Prahe.
Darinino trápenie začalo asi v polovici Janovho štúdia , keď mal ich syn Janík osem rokov . Raz keď bol Jano práve doma,( z Prahy chodieval dvakrát do mesiaca cez víkend) , oznámil svojej žene, že uvažuje o tom, že predsa len dvakrát do mesiaca je veľa …stačí raz, čo na tom, Darinka, veď to už dlho nepotrvá, už to nejako musíme doraziť, doklepať , školu onedlho dokončím a potom už som tu nastálo . Túto pesničku počúvala a musela uznať , že má v čomsi pravdu, hádam už tie dva roky dajako vydržím a potom bude dobre. Jano bol práve na návšteve u svojej matky, ktorá bývala o pár domov ďalej, keď zazvonil telefón, Darina zdvihla a v telefóne sa ozval ženský hlas: – Je Janko doma?- Kto volá? – Spolužiačka zo školy , vravel, že sa vráti skôr, že sa budeme pripravovať na skúšky, viacerým veciam na prednáške som nerozumela a on mi sľúbil, že mi to vysvetlí, tak som sa len chcela opýtať…Nie, nebola žiarlivá, hoci jej nepadlo najlepšie, že ku nim domov vyvolávajú cudzie ženy, Jano má rodinu, malé dieťa. Keď sa vrátil domov a povedala mu o telefonáte, iba sa zasmial: Jeej, tieto baby, všetky by pomaly chceli aby som im vysvetľoval, čo nepochopili na prednáške…zasmial sa ,ale v nej ostalo akési podozrenie , hoci jej priamo pozeral do očí . No o pol roka , keď jej oznámil, že už bude z Prahy chodiť domov iba raz mesačne, lebo ho cestovanie dosť zaťažuje a nevie sa sústrediť na školu, ktorú musí dokončiť ,jej už do očí priamo nepozeral a keď sa ho opýtala, ako sa má jeho spolužiačka, len vyhýbavo zamrmlal, že dobre a uhol pohľadom …jej ženská intuícia jej však navrávala, že si našiel milenku , nepátrala, ale bola si istá, že jej pocity sú správne. Od tej chvíle sa už nedokázala tešiť z jeho návratu tak ako predtým, už mu neotvárala vášnivo svoju náruč a medzi manželov sa začalo vkrádať napätie, nedôvera , rozdeľovali ich nevypovedané veci. V tom čase otvorila prvú fľašu vína, ktorú vypila osamote, konečne sa jej čiastočne uľavilo a zistila, že pohár vína , neskôr tvrdý alkohol naozaj pomáha zabudnúť . Tesne pred Vianocami došlo v ich rodine k veľkej tragédii.
Janova sestra Iveta bola so svojím životom veľmi nespokojná . Spolu s bratom vyrastali v rodine bez otca , kde pevnou rukou vládla nad nimi ich až priveľmi autoritatívna matka, ktorej sa dedinčania báli kvôli jej ostrému jazyku. Veru, s Hanou sa neoplatí hádať sa. To vedeli všetci. Kým boli deti mladšie, ochotne sa despotickej matke podriaďovali, k prvej vzbure došlo, keď si Jano došikoval domov budúcu učiteľku Darinu . Matka mu síce dávala najavo, že nevesta nie je podľa jej gusta, bola by si priala inú – bohatšiu , nie o päť rokov staršiu. A ešte k tomu sirotu . Ale Jano vtedy prvýkrát dokázal, že sa vie matke vzoprieť , jednoducho Darinku som si vyvolil a bude mojou ženou. Tak sa matka postupne upokojila a po čase na neveste začala nachádzať aj dobré stránky a o tých horších nemienila s nikým debatovať. Jej syn nie je trkvas, on si predsa vybrať ženu vie! A nie hocijakú! Po narodení vnúčika stará matka ešte viac zmäkla…aspoň to jedno vnúča budem mať, keď lekári mladému páru už ďalšie dieťa neodporúčali… A odrazu jedného krásneho dňa jej obézna dcéra Iveta , o ktorú v živote nijaký chlap nezavadil , aspoň tak si myslela, oznámila: Mama, ja budem mať dieťa.- A kto je otcom? – To nie je dôležité, otec neexistuje…skutočne sa nič viac nepýtaj, jednoducho ho niet…Ako Ivete rástlo brucho, tak sa zväčšoval aj nádor na pečeni , o ktorom nikto nevedel , a len čo sa malý Peter narodil , ani nie do mesiaca ostal úplnou sirotou…
Či sú niektoré rodiny prekliate? -občas prebehlo Darine mysľou . Moja mamička zomrela , moja švagriná takisto zanechala po sebe malého synka. Ja som nepoznala svojho otca a môj Petrík nepoznal otca ani mamu… Nebolo vôbec pochýb o tom, že malý Peťko bude mať dvoch milujúcich rodičov. Darina si malé bábätko zobrala ku sebe a chlapček vyrastal v rodine so starším bratom, ktorého zbožňoval. A bolo to vzájomné. Rešpekt voči nej v dedine trocha stúpol , skutočne sa snažila byť chlapčaťu tou najlepšou mamou. Ani ju nenapadlo, že Peťo nie je jej vlastný. Bol jej. A jej mužov. Ich krv.
A dnes má Darina svoj šťastný deň. Je piatok, odučím si svoje hodiny, vrátim sa domov , okúpem sa, umyjem si vlasy a čosi napečiem. Janov obľúbený metrový koláč. Začneme odznova. Viem, staré rany sa tak rýchlo nezahoja. Ale život musí ísť ďalej, bez odpúšťania nemôžeme pokračovať. Viem, že si mal milenku, možno aj dve…viac ich asi nebolo, poznám si ťa predsa. Viem, že si mi bol neverný, hoci predpokladám, že skôr fyzicky ako psychicky, no a čo? Nie si jediný. Ale ja ťa prijmem späť s otvorenou náručou. Už si skončil školu , čosi znamenáš. Rozhodol si sa napokon, že sa vrátiš na Slovensko, tak si dajme šancu. Máme dve deti, dvoch krásnych zdravých chlapcov , ktorí nás ľúbia a potrebujú obidvoch rodičov. A že pijem ? No a čo, áno, doparoma, asi som ozaj už na alkohole závislá… Zatiaľ som nemala odvahu a ani silu s tým niečo robiť, ale teraz sa aspoň pokúsim… ak budeš stáť pri mne…Teraz je pre mňa najdôležitejšie , že si sa vrátil, že sa vraciaš ku mne. Do nášho spoločného domova. Do domova našich detí. A to, čo sa dnes stalo, mi dáva silu znova vykročiť – hádam po tej správnej ceste. Dnes má Darina šťastný deň, balvan jej spadol zo srdca, jeden z problémov, čo ju dlhodobo kváril, sa práve podarilo vyriešiť. Keď si zobrali k sebe malého Peťa, s Janom sa dohodli , že mu nič nepovedia o jeho matke a o tom, ako sa narodil. Nechajú to na čas, keď bude dosť veľký, aby pochopil. Teraz si už obaja boli takmer istí, že Iveta pravdepodobne o svojej chorobe vedela a chcela dať smrti možno facku tým, že umožní novému životu, aby v nej vzklíčil a vyrástol.
Peťko je šťastné dieťa, milované, chcené, rozmaznávané mamičkou, otcom, a aj starším bratom. A starká , ojojoj, k tej chodí Peťo najradšej, starká má na dvore husi, kačky, v maštali ovečky , nedávno objavil malé mačiatka. A ako rád chodí do škôlky ! Tam sa môže do sýtosti hrať a zabávať s Olinkou , aj dnes jej doniesol ukázať svoje nové hračky , ponúka cukrík, kúsok čokolády, ktorý si pre ňu odložil …je totiž tajne zamilovaný…Olinka má také krásne vlasy , múdre chápavé očká. S Olinkou spolu šantia, vystrájajú , keď sa tu spolužiak Paľo ,ktorému sa Olinka takisto páči, odrazu len vopchá medzi nich a zlostne Peťkovi zasipí pri tvári: Aj tak si pankhart, nemáš mamu ani otca …- Nemám mamu ani otca? Peťko sa zarazí, možno iným by sa do očí tlačili slzy, veď je hrozné v tomto svete byť bez rodiny , ale jemu to príde také absurdné, smiešne. -Ja že nemám rodičov? Moji rodičia sú najlepší na celom svete! Moja mama je učiteľka! Ty mi závidíš Olinku, ale ona sa s tebou nechce hrať! – A Peťko sa vrhne zúrivo na Paľa. Darine volali zo škôlky , aby si prišla po Peťka, že sa v škole pobil… Keď si vypočula od učiteľky ,čo sa stalo, ani nezaváhala. Mali sme to urobiť hneď, mali sme vedieť, aké dokážu byť deti kruté a nečakať, kým bude väčší. Aj malé dieťa dokáže pochopiť , ak sa mu vec podá správnym a primeraným spôsobom. Teraz ho vedie na cintorín , ktorý je hneď vedľa školy. Zvláštne miesto veru vybrala obec na stavbu , ako vždy aj teraz jej prebehlo mysľou. Škola tesne veľa cintorína… zakaždým keď učím, vidím z diaľky cez okno hroby . A tam kdesi leží aj moja mama, moja švagriná, Peťkova matka. Keď zastali pred Ivetiným hrobom, čupla si k nemu a objala ho. Pevne ho chytila a pritisla k sebe. Pohladkala ho po tváričke , pofúkala boľačku pod očkom , ktorú utŕžil v bitke, keď statočne bránil česť svojej rodiny. Aha, Peťko, tu leží tvoja mama , keď si sa narodil, ona bola veľmi chorá, a odišla do nebíčka. Ale mala ťa rada, veľmi ťa ľúbila , tak ako ťa ľúbime aj my. Chceli sme ti to povedať , len sme si na to nejako nenašli čas. Budeme sem spolu chodiť a nosiť mamičke kvety…
Peťko pozerá neveriaco na hrob , skúma fotku mladej ženy na náhrobnom kameni a potom sa pozrie na tú, ktorá mu číta rozprávky, hrá sa s ním , túli si ho ku sebe pred spaním, nosí mu čajík, keď je chorý, dáva mu pocítiť, čo je láska, privinie sa k nej a povie: .- Dobre. Budeme sem chodiť. Ale aj tak ty si moja mamička…-Darina neplače, usmieva sa. Tak je to dobre, už to má za sebou. -Áno som. Som tvoja mamička.
Celá debata | RSS tejto debaty