Na rôzne témy

V posledných dňoch ma upútali dva statusy na sociálnych sieťach . Mnohí z vás ich možno nemajú možnosť čítať , tak z nich vyberám pár myšlienok , lebo sú výraznou výpoveďou o našej  dobe.  V prvom rade som si prečítala status bývalého  admina  policajnej FB stránky Hoaxy a podvody Dávida Púchovského, ktorý nemal  najmenší problém počas vlády chaosu a úpadku za posledné tri roky na stránke kádrovať ľudí, a prevychovávať dezinformátorov. Odrazu  pochopil, že musí otočiť. Ako „kajúcnik“ začal clivo spomínať na Lučanského: :„Vedel, že som gej…Dozvedel sa to tak, že keď som začiatkom roka 2020 zostal na PN kvôli vzťahovej kríze, zaujímal sa, čo je so mnou. Niekto, komu som sa vtedy so všetkým zdôveril, mu povedal, o čo ide. Zaujímal sa, čo je so mnou. Náš pracovný vzťah sa akoby ešte viac utužil. Absolvoval som s ním niekoľko rozhovorov medzi štyrmi očami, nebolo výnimočné, že si z času na čas sadol ku mne do kancelárie… Po jeho odchode z polície sme zostali v kontakte do začiatku novembra 2020. Posledný telefonát si pamätám dodnes. Vedel, že som profesionál a moju prácu uznával.“

Ďalší status súvisí s neuveriteľnou dvojtvárnosťou doby. Že žijeme v časoch pokrytectva a ospravedlňujeme fašizmus , o tom písal Eduard Chmelár. :

„Najvýraznejšie to vidieť v rozdielnom postoji k dvom dominantným vojnám súčasnosti – na Ukrajine a v Izraeli. Kým na Ukrajinu sa sústreďuje všetka pozornosť sveta, k utrpeniu Palestínčanov sú politické elity a médiá ľahostajné. Napokon, na ukrajinských životoch záleží len málokomu. Tí, ktorí fakticky volajú po zintenzívnení vojny, neustále ziapu po ľuďoch usilujúcich sa o mier, že sú kolaboranti, čo je pozoruhodné prekrútenie zmyslu tohto slova, keďže nikto z nás nespolupracuje s cudzou alebo okupačnou mocnosťou.

Naopak, sú to práve oni, ktorí servilne vítajú cudzie vojská na našom území a otvorene podporujú záujmy USA.

Ak pochopíte, že každá genocída sa začína jazykom, potom musíte byť citliví na výrazy, ktoré títo ľudia – politici, novinári, aktivisti – používajú voči Rusom. Bežné sú označenia (a to použijem len tie zdanlivo slušnejšie) ako „ruské h*vná“ – „Russáci“ (ekvivalent Židáci) alebo najnovšie „moskaľský šašo“.

Takto označuje jedna extrémne centristická organizácia Sebavedomé Slovensko, blízka progresívcom a Prezidentskému palácu, slovenského hokejového brankára Júliusa Hudáčka, ktorý spustil vlnu bezprecedentnej hystérie za to, že uplynulú sezónu hral v KHL za tím Barys Astana. Nepríčetní fanúšikovia si vydupali zrušenie jeho spolupráce s tímom českej extraligy Rytíři Kladno, hoci za ním stálo celé mužstvo vrátane majiteľa klubu Jaromíra Jágra.

Som zdesený, že nikto zo Slovenska sa ho nezastal, naopak, kadejaké občianske iniciatívy a opozičné strany vydávali nadšené zdravice za to, že ho vyhodili, ako vystrihnuté z päťdesiatych rokov minulého storočia. Chýbajú už len podporné stanoviská kolektívov pracujúcich, mládeže a umelcov….

A teraz si to porovnajte s reflexiou beštiálneho vraždenia v pásme Gazy. Volá niekto po tom, aby vylúčili izraelských športovcov z olympiády? Zaznamenali ste jedno jediné, hoci len formálne odsúdenie zverstiev, ktoré sa tam dejú, z úst prezidentky Čaputovej, ktorá inak dennodenne moralizuje, ako sme povinní pomáhať Ukrajine?

Nedávno som zaznamenal vulgárny výkrik istého jednoduchšieho novinára, ktorého rozčúlila fotografia ukrajinských detí, ktoré z bezpečnostných dôvodov pokojne spali v podzemných priestoroch, v teple, prikryté perinami. „Russké h*vná!!!“ skríkol. Spýtal som sa ho, či vie, že palestínske deti sa nemajú ani len kde ukryť, o posteliach s perinami môžu len snívať a že ich tam zahynulo 20-krát viac ako na Ukrajine. Zareagoval nejakým primitívnym osobným útokom, pričom nedokázal nijako racionálne argumentovať. Lenže ak máme v sebe aspoň zvyšky ľudskosti, vojna v Palestíne sa nás týka. Nie pre nejaké fiktívne hrozby vymyslené vojnovou propagandou. Ale z číro humánnych dôvodov, pretože sme ľudia, ktorí by takéto bezprecedentné vraždenie nemali dopustiť.

– „Investujte tú energiu do jednej veci: vymazanie Gazy z povrchu zeme. Oheň a dym aj na nacistov v Júdei a Samárii. Armáda musí byť krutá a mstivá.“ (Galit Distel Atbaryan, poslankyňa strany Likud a bývalá ministerka pre verejnú diplomaciu)

– „S ľudskými zvieratami treba zaobchádzať adekvátne. Nebude žiadna elektrina, ani voda, bude len ničenie. Chceli ste peklo, dostanete peklo.“ (Ghassan Alian, generálmajor okupačnej armády)

– „Sever Gazy je krajší ako kedykoľvek predtým. Vyhodiť do vzduchu a zrovnať so zemou. Jednoducho potešenie pre oči.“ (Amichai Elijahu, minister pre záležitosti Izraela)

To sú slová, ktoré sme počuli naposledy počas nacistickej okupácie Európy. Povedzte mi, priatelia, či sa takto správa „demokratická krajina“. Či takto hovorí o ľuďoch. Či takto myslí o spoluobčanoch, ktorí s nimi žijú v tom istom štáte a majú na tú pôdu taký istý nárok ako oni. Už chápete, aké hanebné je to mlčanie západných politikov? Aký trápny je ten alibizmus zmôcť sa zoči voči tomuto masakru len na formulku, že „Izrael má právo na obranu“? Zvlášť vo chvíli, keď naši politici robia tlačovku pri každom, hoci aj neúmyselnom zásahu obydlia na Ukrajine, a tu hynú stovky  nevinných ľudí denne ako muchy a ich to necháva chladnými?!