Na rôzne témy

( Z pohľadu bývalej pracovníčky školstva.)

K napísaniu blogu ma inšpiroval zaujímavý  kórejský seriál, ktorý práve sledujem na Netflixe. Je o autistickej právničke , ktorá sa zaoberá rôznymi prípadmi . V jednej časti obhajuje únoscu detí. Únosca totiž chcel deti oslobodiť . Malé deti  museli tráviť denne 12 hodín v škole pre premiantov , kde sa len učili  a pomaly nemali čas ísť ani na WC ,  a o tom, čo  znamená hrať sa, nemali ani potuchy.  Také školy pre premiantov máme aj my a jedna z nich, v Bratislave,  sa neslávne preslávila… Nie som odborník na školstvo  a už je tomu veľa rokov, čo v tejto oblasti nepôsobím.  Dôvodom môjho odchodu neboli zlé finančné podmienky , ale nemožnosť učiť na takom type školy, na akom by som bola chcela učiť a takisto ambivalentnosť mojej povahy. Na jednej strane som vyžadovala od žiakov znalosti . (A ja viem naučiť takmer každého,  kto má trocha toho IQ. )Na druhej strane som priateľskej povahy  a hlavne so staršími žiakmi sa rada neformálne rozprávam.  A to spolu niekedy dosť dobre nejde. Ak chápete problémy žiakov , pretože ste tiež mali problém s istým predmetom , ak chápete , že memorovanie nemá zmysel a zároveň to od vás učebné osnovy vyžadujú, ale potrebujete ich úspešne doviezť k maturite, máte to v tomto povolaní celkom náročné.  Prešla som všetkými typmi škôl okrem 1.stupňa. Každý stupeň má svoje vlastné špecifiká. A aj učitelia, ktorí tam učia. Celkom náročné a zároveň zmysluplné je učiť na 1. stupni ZŠ , lebo dieťa k vám prichádza ako nepopísaný list a učiteľ občas  ten list  nepekne zamaže . Bolo by dobré, aby sa žiaci na 1. stupni viac hrali a hravou formou sa aj učili. Aby ich pobyt v škole bavil , aby netrpeli stresom z vyučujúcich alebo aj stresom zo šikanovania. To ich môže poznačiť na celý život. Takže hravá forma, ale aj SELEKCIA! Nemyslím, že ide o nejakú  diskrimináciu , ale povedzme si na rovinu, že aj  dospelí sa najlepšie cítia   v spoločnosti seberovných. Ako sa asi  môže cítiť dieťa, ktoré je v triede s partiou, na ktorú mentálne nedozrelo? Iste, ideálne to nikde nebude, no mám na mysli hlavne rómskych žiakov. Väčšinou zaostávajú za ostatnými, zdržujú ich v procese výučby ( a takisto aj učiteľa)  a nie je to na osoh  ani jednej strane. Najlepšie by preto bolo, aby sa  rómski žiaci učili spolu pod vedením na to vyškolených odborníkov. Nie je to diskriminácia. Ak sa medzi takými deťmi nájdu nejaké mimoriadne nadané , môžu sa po čase začleniť  do iného kolektívu.  Ale ak sú pohromade s ostatnými,  doplácajú na falošnú  rovnosť všetci. Svoje si odtrpí aj učiteľ. Musí spomaliť tempo výuky , nespratníci vyrušujú . Talenty takisto trpia.  Učitelia,   ktorí učia v rómskych triedach, by mali byť patrične odmenení.  To, čo niektoré  z tých detí dokážu, už hraničí priamo s týraním vyučujúceho. A rodičia deťom samozrejme chytia stranu. Mám kamarátku ,ktorá učí na škole, kde drvivú väčšinu žiakov tvoria  Rómovia, a je z nej pomaly troska, ide do predčasného dôchodku. Ešte sa vrátim k 1. stupňu. Základom toho, aby dieťa úspešne napredovalo v učení,  je čítanie.   S čítaním totiž súvisí nielen pravopis, ale ak sa dieťa nenaučí rýchlo čítať, bude mať neskôr problémy s ostatnými predmetmi. Námahou pre neho bude už len text si prečítať, nieto  sa ho naučiť. Preto  sa z mnohých jednotkárov  z 1. stupňa po príchode na druhý stupeň stávajú odrazu aj trojkári. Keby bolo na mne, odbremenila by som žiakov od mnohých povinností. Mali by dostať základy z každého predmetu a hlbšie by sa mali rozvíjať v tom,  čo ich baví a k čomu prirodzene inklinujú. Starší žiaci sa celkom radi rozprávajú. Učila som humanitné predmety  a občas som mala pocit, že si rozhovorom vynahradzujú to, že s nimi doma rodičia málo rozprávajú.  Učiť na  dobrej strednej škole je podľa mňa výhra , hoci niekomu môžu vyhovovať práve tí  mladší žiaci. Podľa mňa sa viac nadrie učiteľ základnej školy, ktorý musí používať rôzne metódy, aby žiakov upútal , na rozdiel od stredoškolského profesora, ktorému stačí vyložiť učivo a prípadne zadať úlohy, a žiaci pracujú samostatne.  Ide aj o to, na akom type strednej školy učíte.  Ja som mala „šťastie“ na rôzne. Niekde to bolo o držku.  Ale najlepšie spomienky mám na jedno gymnázium , kde som dva roky  zastupovala. Úžasní žiaci a myslím, že aj oni boli so mnou  veľmi spokojní. Zmaturovali pod mojím vedením veľmi dobre  a v časoch terajšieho konfliktu na Ukrajine je mi útechou, že mnohí z nich  si iste pamätajú na moje hodiny  a že v nich ostalo to zasiate  semienko, odpor ku zabíjaniu. Myslím, že dnes tí, na ktorých myslím, určite  nevolili progresívcov.

Tak teda šťastný žiak  a šťastný učiteľ? Šťastie je relatívny pojem, ale predsa… Taký, ktorého osobnosť rešpektujeme, vieme pochopiť, že má svoje súkromné problémy , sme na neho nároční, ale vieme byť  aj kamarátski. Je to však nesmierne náročné skĺbiť , namiešať ingredience v správnom pomere , a preto je tak málo ozajstných učiteľských  osobností. Učiteľská práca je náročná , preto učiteľom netreba závidieť, Na druhej strane, aj od nich treba  čosi vyžadovať . Doba je čoraz náročnejšia, a vďaka našim priateľom progresívcom  to istý čas ešte bude pokračovať. Je načase  začať viesť celospoločenskú diskusiu , ako ďalej v školstve. A možno  urobiť rázne reformy. Odbremeniť učiteľov od byrokracie, v triedach nech je minimum  rovnocenných žiakov a lepšie finančné ohodnotenie , to by mohlo byť základom do budúcna. Niekde začať treba. Je to peniazoch, ale nielen o nich. Je to aj o poslaní . O záujme, trpezlivosti. A aj o láske.