Na rôzne témy

Pomaly niet dňa, ktorý by nám nepriniesol nejaké nepríjemné zistenie, už len si tipnúť, či tá nová zlá správa sa bude týkať Slovenska alebo našich bližších či vzdialenejších susedov. Zo zahraničia nám ukazuje vztýčený prostredník Trump , NATO a EU ho zase cynicky ukazujú Ukrajine, pričom sa tvária, že vlastne ide o priateľské gesto pomoci. Na Slovensku si navzájom neslušné gestá vymieňajú protivládne demonštrujúci a zástancovia koalície. Demonštrácie sú pokojné, no momentálne zbytočné. Samozrejme, každý má právo vyjadriť svoj názor, zodpovednosť však nesie organizátor, tak to bolo v covidovom , tak to je aj v dnešnom chrípkovom čase. Drobné rozdiely tu však predsa len badať. Za Matoviča a Naďa sa vládni politici vysmievali z protestujúcich, dokonca na ich adresu padlo slovo opice a médiá mlčali ako voš pod chrastou, a ak už padlo o demonštráciách nejaké to slovo, tak len tak mimochodom. Dnes zaberajú udalosti zo slovenských námestí mediálne veľký priestor. Protesty mali svoj zmysel v súvislosti s úpravou trestného zákonníka , pre mnohých z nás to bola červená čiara a dôvod už nikdy Fica nevoliť. Takisto menšie demonštrácie namierené napríklad na Šimkovičovú a Machalu, ktorí kultúru rozobrali na cimpr campr, majú opodstatnenie, ale na tie poslednodňové skutočne niet dôvodu. Opozícia sa však svojich konštrukcií a možno aj inštrukcií zvonku drží ako kliešť, práve preto sa nedala vlákať Pellegrinimu do pasce a neprišla rokovať za okrúhly stôl. Ak by bola prišla, musela by priznať, že zbytočne hecuje občanov , pretože momentálne nikto neplánuje vystúpiť z Únie ani z NATO. Že nám Fico vybavil plyn z Ruska? A čo? Dobre urobil a dokázal, že nepatrí do starého železa. Teraz by mal ešte dokázať vykšeftovať čo najlepšiu rekonštrukciu vlády, veď v istých rezortoch je viac ako potrebná. Inak si vláda kúpi jednosmerný lístok k predčasným voľbám.

Na záver pár viet o neonacistoch, zacitujem Chmelára, s ktorým sa stotožňujem: “ Neonacisti si z obáv pred trestným stíhaním začali dávať pozor na jazyk, hoci sa svojich zvrátených myšlienok a zámerov nevzdali, odrazu si hovoria „vlastenci“ a väčšina ľudí prestala chápať, prečo by sme ich mali nazývať extrémistami. Proces s Danielom Bombicom má dve roviny. Jedna vec je jeho neznesiteľný slovník, najmä voči ženám. Z môjho uhla pohľadu je to odporný človek a nerozumiem alebo nechcem rozumieť, prečo majú politici vládnej koalície potrebu chrániť práve jeho, prečo sa nezastanú slabších a zraniteľnejších osôb a skupín obyvateľstva, ale dávajú ľuďom za vzor takéhoto duševného úbožiaka. A kto nechápe, čo je na jeho spôsoboch neprijateľné, asi nemal detskú izbu a základy výchovy, a takým ani nemienim vysvetľovať, že takéto správanie je ďaleko za čiarou akýchkoľvek spoločenských noriem. Druhá vec však je, či chceme naozaj vidieť Daniela Bombica za mrežami. A tu musím poukázať na veľmi selektívny prístup orgánov činných v trestnom konaní v oblasti verbálnych trestných činov. Keby súdy postupovali dôsledne, už dávno mali skončiť za mrežami takí ľudia ako Peter Osuský, František Šebej či Mikuláš Dzurinda za schvaľovanie amerických nezákonných vojen. Niektorí ľudia moralizovali nad tým, že som predvčerom príliš ostro zareagoval na neuveriteľnú záplavu klamstiev a hlúpostí, ktoré zo seba vychrlil v relácii Do kríža novinár Peter Schutz. Ibaže inak by sa „neodkopal“ a neodhalil by nám v priamom prenose svoju temnú tvár. Takže pripomínam všetkým, ktorí si to nevšimli: komentátor denníka Sme vo vysielaní verejnoprávnej televízie otvorene schvaľoval vojenskú agresiu USA v Iraku a flagrantné porušenie medzinárodného práva, pričom bagatelizoval následky tejto vojny, ktorá priniesla státisíce obetí, destabilizáciu celého Blízkeho východu a vznik Islamského štátu. Dopustil sa tak dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu ohrozenia mieru (podnecovanie k vojne, propagácia vojny, podpora vojnovej propagandy) podľa paragrafu 417 trestného zákona. Ale naozaj chceme ľuďom zatvárať ústa? Zákon musí platiť pre všetkých rovnako, takže si musíme ujasniť, či naozaj chceme trestať verbálne trestné činy v súlade s tradíciou kontinentálneho európskeho práva (a v tom prípade by musel ísť za mreže tak Bombic ako aj Schutz, tak Mazurek ako aj Dzurinda) alebo chceme tolerovať maximálnu slobodu prejavu s individuálnou etickou zodpovednosťou (ako je to v anglo-americkom práve). Prikláňam sa skôr k druhej možnosti, aj keď chápem aj niektoré argumenty protistrany.“