Na rôzne témy

(na rozlúčku?)

Roky nezaprieš , aj keď sa akokoľvek snažíš.  V noci občas zachrápala a chýbal jej už jeden zub. Našťastie zadný , no aj keby to bol býval predný, nebolo by mu to prekážalo. Napriek tomu, že sa nad ňou už podpísal zub času,  stále ešte bola veľmi pekná,  pre neho tá najmilovanejšia. A vedel, že ona to cíti rovnako.  Keď pred pár rokmi  odchádzali z dediny žiť na túto samotu, sprevádzalo ich na ceste pár nenávistných pohľadov. No boli aj oči, v ktorých videl súcit a pochopenie.  Boli to hlavne ženské oči,  a on v nich čítal ako v otvorenej knihe:  „Tvoj brat  nikdy nebol a ani teraz hoci mu ťahá na šesťdesiatku nie je pripravený na zdravý a otvorený vzťah, v ktorom obaja môžu mať svoje vlastné názory.“   Iste, brata mu bolo ľúto, no sám si o to koledoval.  Nevedel byť sám, no ani  žiť v páre so ženou . On si jednoducho stále musel niečo dokazovať . Mal peniaze a namýšľal si, že aj slobodu , no v skutočnosti bol nevyrovnaný a nešťastný. Klbko nervov, taký je, no navonok hrá chladnokrvného.  Preto ho každá partnerka opustila a aj ty, ktorá si bola pre neho svojou tolerantnou , priamou, citlivou a skromnou povahou tá najvhodnejšia , dala si nakoniec prednosť mne. Napokon, on bol  dobrodruh, ty domácky typ.  

Tak sa to voľajako zomlelo, niekedy stačí vzájomná blízkosť , pár pohľadov , duše sa stretnú  a človek je proti tomu bezmocný. A vôbec to nesúvisí s vekom, na lásku nikdy nie je neskoro.  Neľutoval, že to urobil.  Teraz je konečne šťastný a spokojný. V tomto zapadákove im nič nechýba. Po takej žene vždy túžil, takú vždy chcel. Vedel, že aj ona to cíti podobne, že je pre ňu tiež mužom jej života. Ich vzťah bol veľmi vyrovnaný a pokojný. Mali niečo spoločné, a odlišnosti im  neprekážali,  vždy sa vedeli dohodnúť a neobmedzovali sa navzájom.  Chodili na prechádzky, čítali  knihy, každý tú svoju a spolu mlčali, To mlčanie bolo na celom ich vzťahu najkrajšie , veď vedieť  s niekým mlčať a cítiť  pritom vzájomnú blízkosť , je znakom pravej lásky. V zime si zakúrili v krbe a spoločne  pozerali do ohňa. Mali radi prírodné živly, teda aj búrku alebo tichý príjemný  vánok . A vodu, tú milovali. Takisto ako aj prírodu a zvieratá.  Občas ich prišiel navštíviť jeho syn z prvého manželstva , jej dieťa ležalo už veľa rokov na cintoríne.  Bolesť síce celkom nepominula, ale už  ju vedela znášať oveľa lepšie.  Konečne, s týmto mužom prvýkrát v živote sa mohla bez obáv odovzdať a ponoriť do lásky, lebo vedela, že je u neho v bezpečí a že ju neopustí. Navzájom si odovzdávali  životnú silu.  A radi sa smiali. Toľko vecí  ich v živote spájalo!    

Píšu mi známi,  že brat sa chce finančne vysporiadať , chce, aby sme predali rodičovský dom, on vraj pôjde do zahraničia. Rysuje sa mu nejaký dobrý kšeft a chce skúsiť šťastie. Čo ty na to? Vykašlem sa na všetko, nech si ho predá on  a nech si tie peniaze užije. Vždy rád cestoval.  Neusadí sa síce nikde a skončí sám- tak nech aspoň peniaze minie na tie svoje cesty a koníčky. Počul som, že vraj  píše akési poviedky. Napokon, prečo nie , slovnú zásobu má dobrú a vždy rád čítal.

Bolo jej ho ľúto. Aj zabudla mužovi povedať, že vie o tých Marekových poviedkach. Písal v nich o ženách, s ktorými strávil  nejaký čas, o spoločných zážitkoch. Preto, lebo chcel ostatných presvedčiť , že nie je osamotený . V skutočnosti  všetci vedeli, že ten, kto má vzťah, trávi čas so svojou láskou a nepotrebuje o tom písať. Bolo jej ho ľúto, pretože aj on bol schopný lásky. Len nevedel, o čom je skutočný vzťah a o čom by mohol byť , pretože v takom nikdy nežil.

Pozrela  na muža a on už vedel, čo sa ho chce spýtať. Áno, zavolaj mu. Povedz mu, že ak chce, môže prísť k nám. Nikto by nemal byť na Vianoce sám.