Na rôzne témy

Vojna je pre mnohých mužov príležitosťou dať zo seba vonku to najhoršie, prejaviť tie najtemnejšie stránky, ktoré sa v ich vnútri skrývajú. Niekto by povedal ,že ide o prirodzenú záležitosť, keď počas zabíjania človek otupie , aby sa chránil .Nie je to tak. To iba v istých neľudských zveroch odumrú aj zvyšky citov. Tí, ktorí sú ľuďmi, ľuďmi zostávajú za každých okolností, aj počas vojny. Mimoriadne kruté bývajú tie občianske, pretože v nich poznáte svojho nepriateľa. Môže to byť váš sused či príbuzný, čo vás chce zabiť. Vojna v Bosne( 1992 – 1995)  medzi chorvátskou, moslimskou a srbskou komunitou, si vyžiadala približne 100 000 ľudských životov. Genocída v Srebrenici životy približne 8000 moslimských mužov a chlapcov. O tom hovorí napríklad film Quo vadis, Aida? Ale nielen o tom. Hovorí aj o pomaly zbytočnej organizácii-OSN. Srbská armáda sa blíži k Srebrenici, ktorá bola vyhlásená za „bezpečnú zónu“ OSN. Desaťtisíce ľudí utekajú zo svojich domovov a veria, že OSN im pomôže. Prekladateľka Aida, ktorá pre OSN pracuje, sa zúfalo snaží zachrániť svojho muža a synov , no márne …

Včera som ako prikovaná pozerala írsky film Ako by som tam nebola. Ide o skutočný príbeh. Hovorí o mladej učiteľke zo Sarajeva, ktorej život sa z jedného dňa na druhý zmení v hrozný sen. Dostáva sa do tábora ku skupine žien, ktoré sa stavajú bezmocnou korisťou v rukách surových mužov a denne sú znásilňované a ponižované. Dokonca tam zahynie malé dievčatko na následky mučenia. Vrahom pomáhal človek, ktorý bol predtým kamarátom jej brata. Pri pozeraní filmu som sa neveriacky pýtala, ako je možné , že existuje až také barbarstvo. Vo svetle tohto filmu nám naše každodenné problémy prídu malicherné a bezvýznamné a môžeme len ďakovať Bohu, že žijeme v mierových časoch…

Druhou stranou mince, druhým zlom, bolo rozhodnutie o bombardovaní Juhoslávie , s ktorým nesúhlasila ani bezpečnostná rada OSN. Dôvodom na začatie útokov boli tvrdé zákroky srbských jednotiek proti albánskym separatistom v Kosove. Dnes už vieme, že plánovanie vzdušnej operácie NATO bolo „v plnom prúde už v polovici júna 1998“, teda rok pred jeho začatím. Zámienka by sa bola našla. Bombardovanie nepretržite trvalo 78 dní, spôsobilo ťažké poškodenie miestnej infraštruktúry, hospodárskych objektov, škôl, nemocníc a kultúrnych pamiatok. V Srbsku prakticky neexistuje mesto, ktoré sa počas 11 týždňov útokov nestalo terčom bombardérov. NATO zhodilo na územie Juhoslávie aj 37.000 kazetových bômb, ako aj zakázanú zbraň – muníciu s obsahom ochudobneného uránu. Zdravotné následky obyvatelia cítia dodnes.