Na rôzne témy

Keď som bola mladšia, rada som pozerala detektívky a pomerne uveriteľné horory. Človek si takto možno ventiluje vlastný strach , môže sa pokojne báť, nech sa deje čokoľvek, veď je v bezpečí. Maximálne som potom nemohla hneď zaspať alebo som sa pozerala po kútoch miestnosti, či sa v nich neobjaví tmavá postava. So skutočnými vrahmi bežný človek našťastie často do kontaktu neprichádza. Silný dojem vo mne zanechal pomerne depresívny film Musíme si pohovoriť o Kevinovi. Matka sa kvôli synovi vzdá kariéry, no zisťuje, že niečo v ich vzťahu nie je v poriadku. Kevin sa veľmi agresívne vymedzuje voči okoliu už od raného veku , v puberte jeho nenávisť voči matke vrcholí až do takej miery, že zabije svojho otca a malú sestru. Rozmýšľala som pri pozeraní, ako by som na takúto situáciu reagovala ja. Pravdepodobne by som neodvrhla vlastné dieťa, ak by sa stalo vrahom, no dokázala by som odpustiť vraždu vlastnej rodiny? Patologické…a predsa matka Kevina neopúšťa a navštevuje ho aj vo väzení. Aj tam sa Kevin voči matke vymedzuje. No na konci filmu , zrejme aj po absolvovaní liečby, blysne svetielko nádeje. Kevin predsa len naznačí ľútosť nad tým, čo spáchal a dokonca objíme matku, ktorá je jeho jedinou istotou. Príbehy o odpúšťaní ma vždy zaujímali, aj preto mám rada knihy typu Chatrč alebo biblický príbeh o Jozefovi a jeho bratoch. Odpustiť krivdu je veľmi ťažké, no nie nemožné. Len cez odpustenie totiž vedie cesta von, cesta z bludného kruhu, neodpustením zaťažujeme hlavne seba a trpíme.

Nedávno som čítala príbeh o spartakiádnom vrahovi. Mladý chlapec, rodený nekrosadista , znásilňoval a škrtil ženy. Chcel vidieť ich utrpenie a smrť. Jiří Straka bol šestnásťročný učeň odboru baník-mechanizátor. IQ 125. Sám sa priznal, že plánoval desiatky ďalších vrážd. Za tri vraždy, dva pokusy o vraždu, päť znásilnení, tri lúpeže a päť krádeží nemohol dostať ako mladistvý vyšší trest ako desať rokov väzenia. Človeka až striasa a je si takmer istý, že takéto monštrum sa nemôže nikdy zmeniť. Zničil život pozostalým po obetiach a takisto aj vlastným rodičom. Tí sa nikdy nezmierili s tým, že z ich syna vyrástol sériový vrah. Strakov otec dokonca plánoval, ako do väzenia prepašuje nôž, aby syna zabil. Nie z nenávisti, ale zo súcitu. A ajhľa! Straka si zmenil meno na Jiřího Nováka a presťahoval sa do Českého Tešína, kde dnes žije s priateľkou a jej deťmi. Spoznali sa v opavskej liečebni. Od prepustenia v roku 2004 nespáchal žiadny zločin.

V mojom okolí žil chlapec, ktorý pred pár rokmi spáchal brutálnu vraždu, o ktorej sa dlho na Slovensku debatovalo. Takisto ako mladistvý dostal iba pár rokov. V sebe som si to uzavrela tak, že aj keď sa vráti z väzenia, nikto ho nezamestná a bude žiť osamelý život. V tom čase nič nenasvedčovalo tomu, že by ľutoval svoj čin. Veľmi som ľutovala jeho matku, mimoriadne sympatickú pani. Občas mi v posledných rokoch prebleslo mysľou, či je so synom v kontakte a čo s ním vlastne je. Dnes som s ním cestovala v autobuse . Milo sa rozprával so staršou pani , veľmi milo reagoval aj na mňa. Určite mu dobre padlo že sme s ním rozprávali, akoby sa nič nestalo. Momentálne sa stará o rodinný dom , lebo jeho mama išla na dovolenku, stará sa o mačky a kvety. Vravel, že má dobrú prácu a v byte v susednom okrese žije s priateľkou. Vyzeral spokojný. Potešilo ma to. Iste, zrejme ho spomienky budú mátať celý život, ale dostal šancu a využil ju. Predsa len som sa mýlila …a som tomu rada.