Na rôzne témy

Ako som už písala v inom blogu, zapojila som sa do projektu v školstve, ktorý je však dočasne prerušený. A môj príjem tiež… no taký je život. Zo školstva som odišla už pred rokmi, bola som teda zvedavá, k akým zmenám v ňom došlo. Okrem digitalizácie a nešťastnej veľmi škodlivej inklúzie vlastne zmeny nebadať. V školstve stále pracujú workoholici, nadšenci, ale aj spomalení , ktorí sa túžia už len v zdraví prepracovať k dôchodku a zrejme najväčšiu skupinu bude tvoriť akýsi stred. Takí, čo si zodpovedne svoje odrobia a potom chcú mať pokoj. Môžem povedať, pred mnohými učiteľmi ozaj klobúk dole. Dnešná doba už nie je o memorovaní a diktovaní poznámok, ale o rôznorodosti a inovatívnych metódach. Verejnosť učiteľské povolanie vníma rôzne, mnohí vidia len letné prázdniny. Ak by ale sami mali stáť za katedrou, obetovali by zrejme aj tie a do školstva by ich viac nedotiahol ani párom volov. Mňa život naučil, že ak človek nevidí druhému do kuchyne nielen osobnej, ale i tej pracovnej, nemal by príliš ľahko vynášať súdy. Nikdy nevieš, čo sa za prácou toho druhého skrýva. Výnimkou snáď môžu byť iba niektorí naši politici a poslanci, pre ktorých je politika zlatou baňou, čo im vynáša ešte aj v dobe, keď nie sú na pracovisku prítomní.

Učiteľské povolanie je náročné, ak neveríš, vyskúšaj si. Mladá generácia je každým rokom „múdrejšia“ a drzejšia. Šťastie má učiteľ, ktorý sa dostane do školy, v ktorej sa dá so žiakmi pekne pracovať, človek má motiváciu učiť, lebo za sebou vidí výsledky. Sama som typ, ktorý neznáša, ak má niekoho do niečoho nútiť a ak vidím ,že to druhú stranu nebaví, raz dva strácam záujem. Najhoršia je práca v základných školách s veľkým počtom žiakov v triede a úplne najhoršia so žiakmi , ktoré patria k marginalizovaným skupinám. Ale o tom napíšem v inom blogu. Dnes sa chcem zamerať hlavne na pedagógov. Nedávno ktorýsi bratislavský učiteľ napísal, že nestačí ísť počas dňa ani na záchod. Možno neveríte a krútite hlavou, ale je to tak. Samozrejme, je to aj o sebaúcte , ja by som na záchod išla v každom prípade, aj za cenu, že by som meškala na hodinu. No ak vás sledujú ostré oči vedenia ,mnohí tú odvahu nemajú. Prestávky bývajú skutočne krátke a ak učiteľ nemá voľnú hodinu, má sa čo obracať, aby stihol urobiť základné veci a pripraviť sa na ďalšiu. Občas si stačí akurát tak vymeniť pomôcky. Nedajboh, aby sa vyskytol nečakaný problém, ktorý treba riešiť. Na hodinách je to rôzne- niektoré sa snažíte len prežiť v zdraví. Nasledujú dozory na chodbách , v jedálni , občas úplne zbytočne dlhé porady. A doma seriózny pedagóg takisto nehodí tašku do kúta , aby ju vytiahol iba na druhý deň, ale sa pripravuje, prípadne opravuje písomky. Každý si nesieme svoje bremeno ,šťastní sú tí, ktorí prácu berú ako koníček. A veľkým šťastím je dobrý kolektív a vedenie. Dokonca by som povedala, že je to základ.

K hlavnej myšlienke blogu- doteraz som ozaj nevedela, že medzi učiteľmi je toľko psychiatrických pacientov. Len v našom malom kolektíve som ich napočítala štyroch. Čuduj sa svete, všetci silno veriaci. Jeden kolega pôsobil ako nadrogovaný, kolegyňa zase neúnosne často maródovala. A ak k takýmto pacientom patrí aj riaditeľ (ka) školy, celé to smeruje ku katastrofe. Ja sa pýtam, ako je možné, že všeobecný lekár , ktorý vám pri vstupe do zamestnania dá doklad o spôsobilosti vykonávať ho, nie je informovaný, že pacient navštevuje aj psychiatra? Veď učiteľ predsa pracuje so žiakmi, formuje ich , tak by mal mať aj čistú hlavu a byť aspoň ako tak vyrovnaný. Je načase otvoriť tento problém a osloviť kompetentných. Mal by to riešiť minister školstva či zdravotníctva? Zrejme obaja v súčinnosti, ale je najvyšší čas. Iste, liečba u psychiatra nikoho nediskvalifikuje, aby nemohol vykonávať učiteľské povolanie, ale to je už na posúdení všeobecného lekára v spolupráci so špecialistom, aby rozhodol v prípade konkrétnej diagnózy. A aj lekár by následne mal niesť za svoje rozhodnutie následky.