O politiku som sa roky nezaujímala, vedela som akurát tak , kto je Robert Fico , ak to samozrejme trocha zveličím. Ale s byrokraciou som sa stretávala často a takisto som cítila otrávenú beznádejnú atmosféru v spoločnosti, ktorá stagnovala. Človek narážal na byrokratov takmer denne, hlavne ak potreboval niečo vybaviť , to si žiadalo často nadľudský výkon. Kto chcel podnikať, tomu situáciu nijako neuľahčili. Dlhodobo sa zaujímam o jednu oblasť, bez ktorej by sme ako spoločnosť nemohli fungovať, roky sa ľudia tam pracujúci sťažujú na poddimenzovanosť. Pracovníci musia vypĺňať tabuľky pre dvoch šéfov- tých z EU a tých z Bratislavy. Sú frustrovaní, mladí v tejto práci dlho nevydržia , odchody sú ako na bežiacom páse. A navyše sú títo štátni úradníci bití z dvoch strán- vypočujú si bežne nadávky od tých, ktorí porušujú zákony a aj od tých, ktorí im posielajú podnety. Lebo nič nestíhajú . Vedia, že vymožiteľnosť práva je nízka, tak nad porušovaním zákonov radšej zatvárajú oči. A verejne to aj priznávajú. A teraz im v rámci konsolidácie zase odbudlo pár pracovníkov , hoci aj tak ich bolo žalostne málo. Nezmenilo sa nič, odkedy je pri moci táto vláda, pýtam sa . Odpovedajú, že to ide ešte k horšiemu . A pritom tento rezort má na starosti minister , na ktorého hlavu sa ani nesype vlna kritiky a patrí k tým lepším. Neviem si predstaviť, čo by bolo, ak by mali pracovať napríklad pod – s plnou vážnosťou pod ťarchou nových dôkazov píšem- zákerným Tarabom. A premiér začína zrazu uvažovať , ako sa zabetónovať na večné veky a nikdy inak. Dnes som v tejto súvislosti čítala komentár, ktorý sa mi veľmi páči: „V každej hre platí, že poctiví hráči pri ťažkostiach premýšľajú, ako zmeniť svoju hru, a tí nepoctiví, ako zmeniť pravidlá.“ Pretože každý občan má právo založiť si stranu a kandidovať do parlamentu. Navrhovaných sedem percent pre strany a zvýšenie volebnej kaucie by znamenalo zatváranie dverí pre ľudí, ktorí sa chcú politicky angažovať. Zvýšenie kaucie by mohlo vytvoriť priestor na špekulácie a hľadanie rôznych donorov. R. Michelko, ktorého stranu by Ficov nápad poslal do zabudnutia , sa takisto vyjadril: “Zvyšovanie kvóra by znamenalo, že značná časť politických názorov by nebola v parlamente reprezentovaná. Bolo by to oslabenie demokracie na úkor ľahšieho vládnutia. To je neprijateľné.”
A naša mládež? Že bude odchádzať z takéhoto Slovenska, je pochopiteľné. Hoci samozrejme smutné. Niektorí z vás namietnu, že to už dávno nie je tá Hviezdoslavova mládež, ktorá je „držiteľkou rána“. Mládež – to je však široký pojem. No iste, existuje tu aj skupinka, ktorá nevie, čo so sebou od dobroty , bez záujmu o vzdelanie , a čo horšie aj o prácu. Takisto veľa mladých, ktorí pochádzajú z rozvrátených rodín , niektorí z nich s nízkym IQ a čo horšie s nízkym EQ. Ale zároveň sú tu aj takí, ktorí by mohli mať skvelú budúcnosť. Aj na Slovensku. Možno k nim patria práve tí z bratislavského gymnáziá, ktorí si nedávno nasadili masky dôchodcov. A práve takíto nepotrebujú zraziť hrebienky, ale naopak, potrebujú komunikovať, potrebujú dialóg. Neuspokoja sa s jednoduchým vysvetlením typu lebo Fico, lebo Matovič.
Mladosť so sebou v každej dobe prináša okrem ideálov aj výstrelky , možno občas aj nejakú tú zvrátenosť, lebo ide o protest a vymedzenie sa voči svetu dospelých , ktorý nie je ani náhodou ideálny. Preto si myslím, že je zbytočné paušálne odsudzovať mladých , skôr je potrebné začať od seba , od vlastnej rodiny a pýtať sa, čo ja môžem urobiť, akým dielom môžem prispieť , ako ísť príkladom. Mladí často napodobňujú to, čo vidia v rodine. Ak dostanú pevné základy, lásku , zvyčajne ju vedia aj dávať. Hoci ani to samozrejme nemusí byť pravidlom. Vedia oceniť humor. A potrebujú vedieť, že im ktosi verí, že je tu pre nich stále láskavý rodič, ktorý v prípade potreby podá pomocnú ruku a domov, do ktorého sa môžu vrátiť. Ale ak im narástli krídla a chcú sa pokúsiť o odlet, nezabránime im v tom.