Na rôzne témy

Dušičkový čas vo mne každý rok vyvoláva spomienky na detstvo. Teraz ho už mám rada , no v detstve som sa veľmi bála smrti a dokonca sa mi zdalo, že občas vidím aj duchov. Ako ten malý chlapec z filmu Šiesty zmysel. Dnes viem, že to nie je nič nemožné. Malé deti a aj zvieratá majú tento dar. Náš dedinský cintorín ma svojím spôsobom lákal, a zároveň desil. Veď tam ležali aj malé deti, ktoré zomreli tragickou smrťou. Na cintoríne bola pochovaná pani, čo po pôrode vypila čpavok, lebo sa bála, že ju muž vyženie z domu , keďže narodené dieťa nebolo jeho , deti, ktoré sa obarili vo vriacom liehu, pretože ich rodičia tajne pálili alkohol. Dievčatko, ktoré zrazil vlak. Dokonca chlapec , o ktorom sa hovorilo, že mal „tam dole“ dve pohlavia , a jeho starší braček, čo spadol z hrušky. Ten zase mal len jednu obličku a lekári mu v tom čase nevedeli pomôcť. Takisto dievča, ktoré zomrelo na tetanus. A jednu tetu vraj omylom pochovali živú a ľuďom z dediny sa zdalo, že ju na pohrebe počuli búchať z truhly.  Mnoho takýchto hrozných , dá sa povedať hororových príbehov som si vypočula od svojej mamy. Neviem, či to bola tá  najsprávnejšia výchova, no mama nemohla tušiť , aké stopy jej rozprávanie v mojej detskej duši zanechá. Smrť sa mi spájala s čiernou farbou , preto som čierne veci odmietala nosiť a dokonca sa mi zdalo, že takisto ako v Hemingwayovom románe viem rozoznať jej vôňu. Smrti som sa prestávala báť iba postupne , keď som pochopila, že strach zo smrti je vlastne strachom zo života. A neskôr sa mi aj začala zjavovať v snoch. Oznamovala mi , že niekto zomrie a vôbec nebola hrozná.  V mojich snoch má Smrť ženskú tvár a je veľmi príjemná.  A možno je ku mne len láskavá a nechce ma strašiť. Prvýkrát so mnou hovorila tesne predtým, ako mojej mame diagnostikovali smrteľnú chorobu. Vo sne mi zazvonil telefón a keď som zdvihla, počula som vetu: „Tu je Smrť. “ A ja som vedela , že s ňou priamo hovorím. Nebojím sa jej, lebo už viem, že tam,  na druhom svete je dobre.  Pre čítajúcich jeden príbeh.  Mala som spolužiaka. Pil, chodil na motorke, ale hlavne sa snažil zakrývať svoju citlivosť a cítil sa veľmi osamotene. Po jednej havárii mu na tvári ostali nepekné stopy. Zomrel nešťastnou náhodou , sčasti za to mohli jeho kamaráti. Pred smrťou sa veľmi uchádzal o vzťah so mnou , možno aj preto si ma vybral, aby som tlmočila jeho odkaz. Asi rok po smrti sa mi zjavil  vo sne. Tá tvár,  ktorá bola vždy strhaná a napätá, vo sne pôsobila šťastne  a vyrovnane. Len sa mi zjavil akoby vystupoval z hmly a povedal: „Povedz mojej mame…“Vtedy som sa zobudila. Lámala som si hlavu nad tým, čo jej mám povedať. Potom som  pochopila, že slová  sú občas slabé na vyjadrenie myšlienok a že nedopovedaná veta mala vlastne oveľa väčší účinok. Podstatou bol totiž výraz jeho tváre.  Mala som jeho mame povedať, že je spokojný a ona sa nemá pre neho trápiť. Odkaz som mame- ateistke-odovzdala až po čase , keď sama zomierala na rakovinu.  Možno v odkaze jej syna bolo aj povzbudenie pre ňu, aby sa nebála. Takže verím, že vo vesmíre sme ako malé ľahké guľôčky, že čas neexistuje a všetko so všetkým súvisí, že sme tam všetci navzájom prepojení. To skôr naša pozemská púť je trápením. Mŕtvi nechcú, aby sme za nimi smútili a boli nešťastní, viem to. Ale kým sme ešte tu , v tomto pozemskom svete , myslime na to, ako si dni spríjemniť a ako sa potešiť. Hoci aj drobnosťami, maličkosťami. Treba si robiť radosť dennodenne. Napríklad ja som sa nedávno dočítala, že už tri minúty chôdze majú pre človeka zdravotný benefit. Odvtedy si všímam viac svoju chôdzu a ďakujem nohám za to, že ma ešte nesú.  Takisto som si kúpila strieborný prsteň a dala som si urobiť náramok z kamienkov na mieru, lebo farby sú tým, čo ma v živote dosť nabíja energiou.  A konečne som navštívila Krakov. Krásne historické mesto, ktoré sa mi spája s pesničkou z detstva s názvom Bola jedna hrdlička, som vždy túžila vidieť. Zaujímavé je, že nie stredoveké historické pamiatky, ale stará židovská štvrť mi z celého Krakova najviac utkvela v pamäti. Pohľad na ňu síce pripomína obydlia našich spoluobčanov, a predsa tá štvrť má svoje čaro a zapadá tam celkom prirodzene.  A všade naokolo nájdete dobrú poľskú kuchyňu. Lebo aj jedlom je človek živý. Veď aj tá láska často prechádza cez žalúdok.