Na rôzne témy

Nezvyknem písať dva blogy v ten istý deň ,  ale  povedala som si, že dnes to výnimočne urobím. Leto by totiž malo patriť príjemnejším veciam ako je politika. Veď je dosť horúco aj bez politikov a politických šarvátok.  Leto si treba užívať a ja  si takisto plánujem užiť  dovolenkové obdobie.  A ak by som predsa len nejaký blog  občas  napísala ,  tak rozhodne  nepolitický. Chcela by som sa teraz  vrátiť k môjmu dnešnému blogu , v závere ktorého som napísala , že na  malom Slovensku nie je  dobré stavať proti sebe hrádzu , veď ľudí s iným názorom nemožno z krajiny vyhnať či poslať na pustý ostrov. Riešením nie je démonizácia a šírenie strachu z jednej či druhej strany. Ak sa niečoho bojíme , vtedy pomôže len ak sa nepriateľovi pozrieme priamo do očí a  pokúsime sa o možný dialóg. A o kompromisy , ak je to možné. Obávam sa však, že na to Slovensko  momentálne nemá dostatok zrelých politikov a hlavne politickú vôľu. A je jedno, z ktorej strany. Áno, som o tom presvedčená.  Hoci na politikov nadávame, myslím si, že oni vlastne  len kopírujú myslenie nás , Slovákov a sú naším zrkadlom. Oni sa len snažia nadbiehať vkusu svojich voličov a plniť ich vôľu. Teda, ako ktorí, samozrejme. Je jasné, že najviac sľubujú pred voľbami. Ako tak sledujem reakcie diskutujúcich a situáciu na Slovensku, vidím veľkú dvojpólovosť , žiadnu snahu po prieniku na styčných bodoch. Čierne alebo biele. Nič medzi tým. Uvedomujem si ,že k zmene dôjde ťažko a že každý by mal najprv  začať od seba,  no málokto rozmýšľa týmto spôsobom. Veľa ľudí skôr vidí smietku v očiach druhej strany, vo svojom oku  samozrejme  nevidí ani to brvno. Kto teda polarizuje spoločnosť a vytvára v nej napätie? Nie bežní ľudia , ale jednoznačne extrémisti na jednej i druhej strane. A potom samozrejme médiá.  Dnes som čítala, že naši  politici len zahmlievajú a prekrývajú  vážne témy zástupnými. Že napríklad prepustenie Kováčika bolo návnadou, aby spoločnosť dostala svoje hry , keď už nemá chlieb. Všetko je možné, Robert  Fico je dobrý stratég. Ale k pôvodnej myšlienke – čo by som robila ja, ak by som chcela tie dva nepriateľské  póly priblížiť? Viem si predstaviť , v čom by som vedela ustúpiť progresívcom a viem si predstaviť, v čom by museli ustúpiť oni. Prečo  teda politici a hlavne ich voliči nejdú týmto smerom? Prečo sa nemôžu urobiť kompromisy napríklad v otázkach životného prostredia, kultúry , prečo sa nemôžu povoliť registrované partnerstvá? Nie úplne vytesniť, ale to najlepšie, to podnetné z druhej strany absorbovať , to by malo byť cieľom. Myslíte , že keby sa  niekomu podal prst , chcel by neskôr celú ruku? Je to možné, ale nemusí sa tak stať. Viem, že zlo sa nelieči zlom a neústupčivosťou, ale podaním ruky. V každom prípade, jedno je isté, mení sa doba, jedna epocha práve  strieda druhú a vývoju nezabránime. Zmeny by sa však nemali diať  násilne, ale pozvoľne, postupne.  Ak by to  bolo v   mojich silách, zakázala by som napríklad po výmene vlád prepúšťanie osvedčených  pracovníkov,  za ktorými vidno dobré výsledky. Veľa by sa aj dnes toho dalo na Slovensku docieliť, no zrejme  sa predsa len bude musieť  uskutočniť generačná výmena. Možno budúce generácie budú múdrejšie, ako sme boli my.