Na rôzne témy

Dnes dám do blogu aj trocha duchovna. Už nie sme takou bezpečnou krajinou, akou sme bývali. Je na príčine len doba? Podľa niektorých áno, lebo si ju spájajú s nástupom progresívcov . Áno, doba je rýchlejšia, hovorí sa o väčšej povrchnosti , o väčšom materiálne.  A predsa , ľudia sa vo svojej podstate nezmenili , od nepamäti sme tu mali skupiny, ktoré sa prikláňali skôr na stranu zla a  skupiny, ktoré s ním  bojovali , alebo mu pokorne nastavovali tvár.  Dnes  Magda Vášáryová a duše s ňou spriaznené za zlo označujú dezolátov, lúzu , dezinfoscénu. Lenže to nie lúza včera vraždila , to vraždili tí, ktorí sa pokladajú za elitu , výkvet spoločnosti, za lepších a osvietenejších. Vášne  pred atentátom rozduchávali práve tí, o ktorých sa  kedysi hovorilo, že sú svedomím národa , herci, umelci ….Aj ich nenávistné, štvavé slová zaobalené do falošného pozlátka, ktorému zrejme sami uverili, výrazne prispeli k tomu, čo sa stalo.  Už to nie sú dezoláti, ktorí vraždili.  Zrazu vrah vyšiel z radov umelcov, osvietencov, intelektuálov  lebo ich podporoval a zdieľal ich názory. Extrémisti sa nájdu na obidvoch stranách , no momentálne to vyzerá skutočne skôr tak, že loptička je na strane progresívcov. Tí, ktorí sú teraz ticho, sa možno len snažia zakryť výčitky svedomia, no je medzi nimi aj veľa takých, ktorí si vravia , že strelec konal správne a  v duchu mu už stavajú  pomyselné sochy. Bol Juraj C. obeťou nenávisti a  agresivity radikálov? Určite aj. Veď k jeho radikalizácii došlo pod vplyvom agendy progresívcov a opozície. Na  radikalizáciu  majú  dnes útočníci na Slovensku vytvorené dobré  podmienky – pomáha rétorika politikov typu Matoviča a šimečkovcov , pomáhajú progresívne médiá. V jednom z blogov som písala, že Ficovo meno  sa stalo pre časť verejnosti  pomaly symbolom zla   a poniektorí  v hlave nadobudli presvedčenie, že  ak by neexistoval, razom by všetko nabralo ten  správny smer. No tak, ako treba  odmietnuť rétoriku Matoviča, Vášáryovej, treba odmietnuť aj rétoriku Blahu a Danka. Radikálov nepotrebujeme. Ani na jednej strane.

Potrebujeme zdravý rozum. Zdravý stred. A ešte viac potrebujeme lásku.  A práve to je náš najväčší problém, nielen ako Slovákov, ale aj ako ľudí. Láska je záležitosťou génov, výchovy a dalo by sa o tom mnoho mnoho písať. Lebo práve ľudia, ktorí ju v sebe nemajú, páchajú zlo.  Raz dávno som videla nejaký seriál . Hlavnými hrdinkami boli dve ženy, ktoré proti sebe neustále bojovali.  Používali veľmi nepekné finty , úskoky a dokonca  siahali až ku vraždám. Samozrejme, podľa toho aj skončili. Ale  spomínam si na záverečnú scénu. Jedna zo žien sa skutočne zamilovala a zdalo sa, že našla svoje šťastie v opätovanej láske. A zrazu sa všetko zmenilo, zrazu už nemala chuť útočiť. Tej druhej dopriala, prestala ju prenasledovať a dokonca  jej úprimne žičila šťastie.  Pred rokmi som si písala  s istým človekom. Bol láskavý, no niekedy mal aj svoje štipľavé dni.  Keď som mu to vyčítala, napísal  mi: Myslíš, že netúžim po objatí? Preto som  občas taký, preto občas vyrývam. Láska k iným začína cez lásku k sebe . Nie každý má schopnosť lásku prijímať a dávať , nie každý má schopnosť vidieť a cítiť tú božskú iskru v sebe. Nie každý mi teraz aj bude rozumieť.  Zakončím krásnym citátom z Biblie:

 A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom.  A čo by som vedel aj prorokovať a poznal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, a lásky by som nemal – nič nie som. ^„