Medzi jeden z typických znakov našej doby patrí výrazné požívanie dvojakého metra pomaly všade , kde sa len dá a najviac samozrejme v politike. Slovensko nie je výnimkou. Posledným žiarivým príkladom je postoj Miriam Lexmannn a opozície voči R. Ficovi a D. Sakovej kvôli obchodu Slovenska s Azerbajdžanom. Lexmann hovorí o podkopávaní bezpečnostných záujmov Slovenska, vraj Fico „poškodzuje vzťahy s najbližšími demokratickými partnermi“ a hľadá dohody s diktatúrami. Vyjadrila sa: „Je absurdné, že v čase, keď režim prezidenta Alijeva bráni regionálnemu mieru, pácha etnické čistky kresťanských Arménov a utláča vlastný ľud, chce slovenská vláda podpísať deklaráciu o strategickom partnerstve Azerbajdžanom.“ A samozrejme, Lexmann argumentuje ďalej aj tým, že plyn vlastne pochádza z Ruska.
Ono by to všetko bolo v poriadku, pani úžasná Lexmann, keby …keby Európska únia sama neuvažovala , že bude využívať plyn z Azerbajdžanu. Po odstrihnutí sa Západu od ruských zdrojov sa ten azerbajdžanský javil ako dobrá alternatíva a nesmrdel ani náhodou. Tak ako nesmrdela ani ropa zo Saudskej Arábie. Obete tamojšieho režimu sú totiž pred zrakmi Európanov lepšie ukryté ako tie ukrajinské. Skrátka a jasne, niekde sa zabíja vo veľkom , no my to v Európe až tak jasne nevidíme , a preto odtiaľ ropu brať môžeme. No ak sa zabíja v menšom, ale viditeľne , vtedy musíme povedať rope jasné stop. Príkladom pokrytectva je aj prípad Venezuely , ktorú USA mienili energeticky využiť napriek tomu, že tam platili sankcie z ich strany kvôli potláčaniu opozície tamojšieho režimu. Slovné spojenie o tom , že peniaze sú až na prvom mieste, sa po novom rozširuje o ďalšie slová. Ak ide o záujmy Ameriky ,peniaze, ropa a plyn sú až na prvom mieste. Ak ide o záujmy Ameriky a jej satelitov , morálka ide bokom. Krásne frázy ostali už len pre nemysliacich.