Na rôzne témy

O tom, že  mnohí ľudia stratili príčetnosť svedčí aj kresba  z českého denníka Respekt, ktorý zverejnil na titulnej strane kresbu Petra Pavla s holubicami mieru,  ktoré nesú v zobáčikoch náboje. Možnosti  mierového riešenia konfliktu na Ukrajine síce vôbec nevyzerajú dobre, ale treba sa o ne pokúšať.  Žiaľ, ani Slovensko napriek novej vláde nerobí všetko, čo je v jeho možnostiach. A nielen čo sa týka Ukrajiny, aj pri otázke konfliktu na  Blízkom východe  diplomacia skôr strká hlavu do piesku . Iste, vláda sa ešte len rozbieha , a v diplomacii chýbajú zdravo uvažujúci ľudia, pracuje tam ešte mnoho naďovcov , korčokovcov , no má za sebou podporu väčšiny Slovákov, ktorí si prajú mier. Včera sa  súkromné televízie priam pretekali v pochvalách na ľudí, ktorí prispeli na zbierku, ktorá preráža dno. Iniciátori  zbierky za smrť ale  nereprezentujú Slovensko a je hanebné to takto o sebe vyhlasovať. Nákup munície nič nerieši, tá sa veľmi rýchlo minie , peniaze takto vyzbierané  mohli skvalitniť na dlhé roky životy mnohých Slovákov v núdzi. V makoviciach si ale zapálení progresívci stále udržiavajú  blud o veľkej pomoci Ukrajine.  To  Američania už ani  neskrývajú, komu balíčkom 60 miliárd vlastne  pomáhajú.  Z týchto peňazí dostane  Ukrajina len zlomok. Obohatia sa zbrojárske firmy a Ukrajine  to aj tak nepomôže. Skôr naopak,  len predĺži utrpenie Ukrajincov. Tí nemajú šancu zvíťaziť nad Ruskom , lebo Ukrajine chýba predovšetkým živá sila. Cieľom Američanov je  vyčerpať Rusko bez ohľadu na prostriedky. No to nevidia  len hlupáci a psychopati.

Niečo o proxy vojne:   

„Proxy vojny vedú veľmoci medzi sebou odkedy vo svete prebiehajú vojenské konflikty. Deje sa tak vždy, ak sa súperiace veľmoci nestretávajú na bojisku samé, ale o hegemóniu vo svete bojujú v zastúpení menšími, slabšími aktérmi. Nakoľko sa zvyčajne boj odohráva na území týchto proxy štátov, z ich pohľadu ide o spravodlivý boj, lebo zvyčajne títo bojujú o svoje prežitie.Z pohľadu proxy vojny je kupovanie munície občanmi jej vyšší stupeň, kde už nie vlády štátov sú externými aktérmi proxy vojny, ale sa týmito aktérmi stávajú samotní občania. Navyše iniciátori zbierky používajú ten istý naratív, že sa na Ukrajine bojuje aj za našu (ich) slobodu. Tým, že kupujú muníciu, ktorá umožňuje túto vojnu viesť, oni sami bojujú v tejto zástupnej vojne. Akurát, že nemusia trčať niekde v zákope frontovej línie a čakať na to, kedy im na hlavu spadne delostrelecký granát, ktorý na bojisko dodala druhá strana konfliktu.“

z nemenovaného denníka:

„Pripadá mi to tak, že zbierku podporujú tí, čo vyrástli na bojových počítačových hrách. Ich hraním sa naučili bojovať za obrazovkou počítača, pričom krv videli striekať len z bojovníkov virtuálnych armád. A kedykoľvek, keď prehrali a počítač im napísal GAME OVER, mohli hru spustiť znova v plnej sile bojujúcich strán.

Týmto dnešným nakupovačom delostreleckých granátov asi nikto dôrazne nevysvetlil, že nenakupujú virtuálne granáty, ale že tie granáty raz dopadnú do miesta živej sily (živých ľudí), medzi skutočných vojakov, alebo na objekt plný civilistov (trhovisko, divadlo, nemocnicu, či školu). Že ich krv bude skutočná, že im život nikto nevráti. A že na rozdiel od počítačovej hry, v tejto vyhrávajú všetci, čím skôr zbrane utíchnu a bojujúce strany sa dohodnú na mierových podmienkach, ktoré budú minimálne znamenať, že už delostrelecké granáty nikomu padať na hlavy nebudú.

Rovnako si myslím, že by v dnešnom svete moderných informačných technológií pomohlo zastaviť takéto občianske zbierky, ak by bol každý prispievateľ, od momentu odkliknutia svojho finančného príspevku z tepla domova na nejaký ten delostrelecký granát, s týmto pevne zviazaný. A na svojej obrazovke mohol sledovať cestu svojho granátu až do okamihu, keď tento zasiahne svoj cieľ a videl by aj tú spúšť, ktorú jeho granát narobil. Takéto interaktívne obrázky z bojiska by primäli verejnosť zatlačiť na svoje vlády, aby toto nezmyselné vojnové besnenie zastavili a hľadali cesty k mieru.“