Na rôzne témy

Každá doba má svojich dezolátov a prirodzene aj svojich inkvizítorov, ktorí po dezolátoch tvrdo  idú. Inkvizítori dnešnej doby sa nazývajú progresívci. S progresom toho ale veľa spoločného nemajú. Alebo ak, tak pár zrniečok “múdrosti“.

Dnes som si  na túto tému prečítala výborný komentár Daga Daniša a pre tých, ktorí nemajú možnosť prečítať si ho, vyberám pár myšlienok.

Prehry vyvolávajú u progresívcov chorobné stavy. 

„Pri progresívcoch a ich médiách sme si zvykli, že prehry nesú s neskrývanou dávkou paniky. Lebo za jadro demokracie a slobody považujú seba. Nie voličov a ich slobodné rozhodnutia. Lenže to, čo poniektorí z nich predvádzajú dnes, sme tu ešte nemali. Tradičné vyplakávanie prerástlo do stavov, ktoré sú chorobné. Pri tomto vyššom stupni zúfalstva, ktoré postihlo veľkú časť „pokrokových“ pozérov a aktivistov, treba spozornieť. A nielen to. Treba ich zastaviť. Pretože ženú ľudí za hranu, kde už pózovanie môže prerastať do bolesti, úzkosti, depresií. A následne aj do závislosti od liekov. Alebo do nenávisti a agresivity.“

Čo chcú dosiahnuť? 

Čo chcú vlastne dosiahnuť? Aby ľudia naozaj zvažovali emigráciu? Aby sa tí, ktorí nemôžu odísť, hanbili za to, že tu musia ostať? Aby úzkosť potláčali liekmi či drogami? Alebo aby v sebe pestovali zlosť a nepriateľstvo proti väčšine, ktorá nezvolila Korčoka za prezidenta? Treba však dodať, že korene tohto stavu sú staršie, sú následkom  mediálnych kampaní z minulých rokov. Boli to ultimatívne kampane v štýle „kto nejde s nami, ten ide proti nám“. Tieto kampane boli postavené na šírení strachu. A na podsúvaní tézy, že jediným východiskom z apokalyptického scenára je len víťazstvo toho správneho, progresívneho tábora. V opačnom prípade hrozila skaza.

Príklady? „… volebná kampaň 2023. Stála na šírení strachu – z Fica, Pellegriniho a Danka ako „bezpečnostnej hrozby“, ktorá za nijakých okolností nesmie vyhrať voľby. Lebo inak vraj Slovensko čaká pohroma v podobe mafie, zločinu, vytrhnutia zo Západu a podmanenia krajiny Ruskom. Potom prišli mediálne kampane na podporu Korčoka a diskreditáciu Pellegriniho. Korčok sa pokúšal o „slušne, ale rázne“ vedenú kampaň. Médiá nie. Motorom kampane za zvolenie Korčoka (predtým Šimečku, predtým Čaputovej, predtým Kisku) bol strach z Fica. Nič iné.“

Strata príčetnosti

„Skúsme si teraz predstaviť, že časť spoločnosti všetkým kampaniam od roku 2020 až dodnes celkom nekriticky, naplno verila. Verila, že Rusko musí byť vojensky porazené, inak padne aj Európa. Verila, že Fica treba zastaviť, inak Slovensko čaká koniec demokracie a slobody. A verila, že Korčok musí zvíťaziť, inak Slovensko čaká skaza. Keďže všetky spomínané kompane boli vo výsledku neúspešné, časť ľudí je ťažko frustrovaná, vydesená a nemá ďaleko k strate príčetnosti.“

Východisko?

„Na prekonanie zúfalstva pritom stačí pomerne málo: prepnúť sa z hysterickej roviny do racionálnej. A z ošiaľu do normálneho, triezveho vnímania reality. Ľudia už majú plné zuby ich strašenia, manipulácií, ultimát, nadradeného pózovania, posmeškov namiereným na väčšinu. A moralizovania, po ktorom sa v prípade neúspechu hádžu o zem…“