Založ si blog

„Humorista“

Volám sa Jano. Volajú ma aj humorista, lebo viem ľudí ľahko rozosmiať, no možno je to tým, že sa rád predvádzam. Sám už ani neviem. Rád rozprávam vtipy , prikrášlené príbehy  a  uťahujem si aj zo seba. Možno tým chcem okoliu dokázať, že niečo znamenám, že mám svoju cenu napriek tomu, ako som začal svoju životnú púť. Som humorista,  no  v skutočnosti by môj životný  príbeh  vydal na jednu ozajstnú tragédiu.

Narodil som sa pred 57 rokmi v nemocnici na juhovýchode Slovenska. Pár dní po pôrode som ostal opustený na novorodeneckom oddelení , bez matky, neskôr sa ma ujali príbuzní, moji starí rodičia. Teda matkini rodičia.   Moja matka má na miestnom cintoríne v našej dedine hrob , ktorý  nie je udržiavaný …akurát na Všechsvätých hrob na pár dní pripomína aspoň do istej miery tie ostatné, o ktoré sa pozostalí starajú. Nikdy som sa nezaujímal o to , čí nápad to bol, že pri fotke mojej matky  je napísané: „ Nech ju Pán Ježiš prijme na milosť, veď on sám umrel pre ľudskú slabosť.“  Keď som navštevoval základnú školu ,zo všetkých predmetov som   neznášal akurát hodiny náboženstva. Zdalo sa mi, že ostatní spolužiaci  a hlavne  pán farár  vidia až na dno  mojej duše, že všetci v nej čítajú ako v otvorenej knihe , darmo som sa to  snažil zamaskovať  žartovaním.   Keď sme preberali záležitosti týkajúce sa  otázok  viny a trestu, odpustenia a pokánia, cítil som sa tak , akoby som ja sedel na súdnej stolici a bol súdený za hriechy mojej matky.  No čo som o nej vlastne vedel? Len to, čo sa mi občas dostalo akoby nevdojak od iných ľudí do uší…Lebo moja rodina o nej nehovorila,  téma matka bola tabu.

Ani ja som sa nestaral o jej hrob ,jediný kvietok ako je rok dlhý som naň neodniesol , nevedel som jej odpustiť, že ma takto opustila …no možno v tom bolo aj zamak strachu, že ma ostatní odsúdia, keď uvidia, ako súcitím s hriešnicou. Že nepochopia alebo budú ľutovať a ľútosť by ma bola ponižovala. Tak som sa robil, že mi je  všetko jedno.   Ale keď som mal zlé chvíle, keď sa mi napriek tomu, že som ostatných zabával, samému ani veľmi nechcelo žiť , vtedy  som sa s ňou rozprával  . V duchu som sebe a aj jej kládol otázky a tajne dúfal, že aspoň  v sne ma navštívi  a tam mi vyzradí všetko o tom, čo ju trápilo, ako žila ,   a hlavne že mi povie:“ Odpusť, synček, nesmierne ma  bolí, že som si ťa nemohla nikdy pritúliť, že som ťa nemohla chrániť , keď si to potreboval, netrápim sa preto, že si mnou pohŕdal , že si ma v duchu nepeknými menami nazýval , no že som ti nemohla pomôcť , to ma bolí nesmierne. Mám ťa rada.“ Ale nikdy sa mi napriek môjmu prianiu taký sen neprisnil.

Príbuzní predo mnou tajili, čo sa stalo, až  keď som prišiel do istého veku , deti v škole čo to prezradili a tajomstvo prestalo byť tajomstvom.  A neskôr  sa mi aj detaily dostali do uší od „dobrých ľudí“ v obci. Tak som sa dozvedel, že moja matka pracovala na miestnom výbore  a tam pracoval aj jeden ženatý chlap. Povrávalo sa, že mali k sebe blízko . Moja matka bola vydatá , no s týmto chlapom sa- ako sa hovorí- spustila. Otehotnela , porodila ma …a  v nemocnici sa otrávila,  vypila hneď na druhý deň po mojom narodení  čpavok.   Možno jej smrti napomohla  popôrodná depresia , no prsty  v tom majú aj miestne ježibaby- klebetnice , ktoré jej do nemocnice prišli zvestovať super správy, že sa muž na ňu vykašlal , lebo vie všetko, že ju vyženie z domu …že budem mať na sebe biľag nemanželského decka. Biľag nemanželského decka som na sebe nemal, ostal mi len biľag siroty. Neviem, čo moja matka cítila ku mne , no dnes som jej vďačný , že mi  dala aspoň  život, keď už musela siahnuť na ten svoj. Ale  viem, že sa mýlila  v názore na toho, kto bol jej mužom pred ľuďmi aj Bohom. Lebo ten človek  ma síce nevychovával, ale dal mi svoje meno  , de fakto ma tým uznal za svojho  a nikdy mi nedal pocítiť, že som pankhart. Vychovávali ma matkini rodičia a dobrý vzťah som mal s bratom …takže osud mi dal aspoň takéto eso do rukáva. Keď sa môj brat oženil, stal som sa vítaným hosťom v jeho dome , aj s jeho ženou a deťmi som vychádzal veľmi dobre. ˇ

Starí rodičia sa snažili vychovať ma najlepšie ako vedeli. Vyrastal som v kolektíve detí a vďaka veselej povahe  , som bol obľúbený medzi rovesníkmi ,  aj v škole.  Detstvo som teda mal dá sa povedať pekné, veľa neplechov  sme postvárali s kamarátmi, huncútstva v škole , s dievčatami sme sa tiež vedeli pozabávať. Len  boli dni ,keď som  sa cítil veľmi,  veľmi nepríjemne , a to vtedy , keď som  stretol na ulici  chlapca a dievča …boli to deti  toho ženatého muža, ktorý vraj bol  mojím biologickým otcom . Ja som si  ich síce nejako zvlášť  nevšímal, no moja stará matka za nimi zvykla kričať: „Aj brata berte so sebou!“ Dnes už viem pochopiť, ako sa asi museli cítiť …za svojich rodičov predsa nikto nemôže. O pár rokov sa aj odsťahovali z dediny kamsi do iného mesta, a ja som tak stratil aj posledný kontakt so svojimi „súrodencami“. Biologický otec sa ku mne nikdy nepriznal, no ponášali sme sa na seba , to sa poprieť nedalo. Dopočul som sa len, že sa stal pravidelným návštevníkom kostola a že hlavne po smrti svojej ženy  bol známy tým, ako  činí pokánie a prispieva na cirkev.

V mojom živote došlo k ďalšej veľkej tragédii, keď som mal 15 rokov.  Starého otca zabili  splašené kone a krátko nato  zomrela aj stará mama. Dočasne ma prichýlil brat a po vojenčine som sa presťahoval  naspäť do domu, v ktorom som vyrastal. Býval som tam sám,  no napriek tomu mi nebolo smutno…okolo mňa bolo stále plno veselých kamarátov, ktorí občas aj podgurážení prichádzali do môjho domu a zabávali sa až do neskorých hodín ..a ja som im tak dôveroval, že som  nechával  niektorým z nich aj kľúče , keď som sám nemohol byť prítomný …Nikto mi nikdy nič neukradol . Takí to boli kamaráti! 

S babami som veľa šťastia nemal- krásavec nie som, peniazmi neoplývam, ako kamaráta si ma cenili , no ako partnera či milenca o mňa záujem nemali. Až napokon jedna z miestnych tetiek , práve tá, ktorá  sa údajne podieľala na tragédii mojej nebohej matky , asi cítiac výčitky svedomia , mi dohodila nevestu. Margita  síce rozumu  veľa nepobrala , ale dobre varila , poupratovala  a poskytla mi  to, čo som ako muž potreboval.   Lenže…obaja sme mali prudké povahy, hádky  začali aj o maličkosti  a nakoniec sa odo mňa odsťahovala pár mesiacov po svadbe. Bola tehotná . A ja som si čoraz častejšie kládol otázku, či dieťa , ktoré nosí, je ozaj moje , či sa za mňa nevydala práve preto, že ho čakala s niekým iným. No  nikdy som nemal odvahu dať urobiť krvné testy .

Po odchode Margity som prežíval ťažké obdobie . Niežeby som sa bol láskou za ňou umáral , celé manželstvo som od začiatku bral veľmi pragmaticky , ale balvan, ktorý ma zavalil,  bol skutočne ťažký. Jurko, náš  chlapec, sa narodil síce mentálne  zdravý, ale mal akési  problémy s imunitou, ekzémy ,  a Margite súd vyhovel- platil som na chlapca a ešte aj jej, že sa o neho stará. Robil som v tom čase v bani , bola to ťažká práca , úmorná , a väčšina môjho platu išla do rúk Margity.  Ja som malého prvé roky  ani nevidel , možno by ma Margita  k nemu ani nebola pustila . Stále som mal pochybnosti o tom, či je môj. Ale  v skutočnosti som po pravde ani netúžil. Ak už platím ťažké peniaze, nech je to aspoň na moju krv, odôvodňoval som si sám pred sebou. 

Až po pár rokoch som Jurka videl celkom zblízka na akejsi oslave v škole  a zdalo sa mi, že v jeho tvári spoznávam  predsa len svoje črty.  Akási nostalgia spôsobila , že som mu pozrel  priamo do očí a vyhŕklo zo mňa : „ Jurko môj, platím na teba  a bol by som rád, keby si aj dakedy za mnou prišiel.“

Dnes žijem  sám vo svojom opravenom dome, v dome, kde sa narodila aj  tá, ktorá mi život dala a  ktorej už som dávno odpustil zradu,  prítomnosť ženy mi nechýba, zvykol som si…no s Jurkom a jeho deťmi mám dobrý vzťah. Urobil som dobre, keď  som  sa s ním zmieril . Som rád, že som svojmu synovi dal šancu poznať a stretávať sa so svojím otcom , hoci mne to nebolo dopriate.

Starý vypočítavý lišiak Kaliňák v Amerike

02.03.2024

Minister obrany USA má šťastie na usmievavých ľudí. Hlavne na spoločných fotografiách . Existuje síce aj fotka, na ktorej nevidno úsmev. To je tá s Volodymyrom Zelenským, ktorý sa krčí pred vysokánskym Lloydom . Tá fotka pripomína časy amerického otrokárstva, ale v obrátenom pomere. Úslužný beloch a nad nim hrozivo sa týčiaca čierna tvár. Ale to je skôr [...]

Vysvetlenie pre čitateľov mojich blogov, prečo už píšem inak

01.03.2024

V jednom z mojich posledných blogov ma milo prekvapil istý človek, ktorý napísal, že rád číta moje blogy , ale zároveň položil otázku, čo sa to stalo , prečo už píšem inak. Prečo som zmenila kurz. A práve kvôli takým ľuďom ako on som sa to teraz rozhodla vysvetliť. Uvedomujem si však, že vzhľadom na to, že sa pohybujeme vo virtuálnom svete a človeka [...]

Zuzana Hanzel Kovačičová- verejný nepriateľ číslo jeden?

29.02.2024

Nie, nepatrí medzi moje obľúbené redaktorky, je slniečkárka, no preto nebudem mlčať. Zuzana pracuje ako redaktorka pre Smečko. S jej názormi nemusíme súhlasiť, no ja sa pýtam, kam sme to ako spoločnosť došli ? Akonáhle má niekto iný politický názor, hejtujeme ho a v prípade ženy je to niekedy oveľa horšie. Zuzana sa rozhovorila [...]

matovič, šipoš, jakab, heger

Hnutie Slovensko si zvolilo členov predsedníctva. Matovič predstavil aj lídra kandidátky do eurovolieb

02.03.2024 17:08

Podľa Matoviča hrozí, že extrémisti získajú taký silný mandát v rámci europarlamentu, že to môže zakývať piliermi EÚ.

hokej slovensko MS 2023

Prieskum SANEP: Majú ísť hokejisti z KHL na majstrovstvá sveta v Česku?

02.03.2024 17:00

Agentúra SANEP sa spýtala ľudí, či by súhlasili s účasťou slovenských hokejistov z KHL na MS v Česku a či by sa tam mali objaviť aj ruskí a bieloruskí hráči.

OLY Paris Games Olympic Village Inauguration

Čo si číta Macron o sebe? Zamedziť má hanbe s granátmi a Zelenského si Francúzi za prezidenta nezvolili

02.03.2024 17:00

Súčasná francúzska výroba granátov kalibru 155 mm dosahuje ročne 20-tisíc kusov, čo postačuje ukrajinským vojakom len na štyri dni bojov.

súd, exekútor, paragraf

Ústavný právnik Ľaľík: Ústavný súd porušil princíp ústavnej spolupráce

02.03.2024 16:15

Ústavný súd opakovane porušil princíp vzájomného rešpektovania sa a spolupráce orgánov verejnej moci, píše profesor Tomáš Ľalík z Právnickej fakulty UK v Bratislave.

luna5

Len ďalšia Blog - Pravda stránka Kto dáva mojim perám úsmev, dáva môjmu srdcu život.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 281
Celková čítanosť: 1303184x
Priemerná čítanosť článkov: 4638x

Autor blogu

Kategórie