Volám sa Jano. Volajú ma aj humorista, lebo viem ľudí ľahko rozosmiať, no možno je to tým, že sa rád predvádzam. Sám už ani neviem. Rád rozprávam vtipy , prikrášlené príbehy a uťahujem si aj zo seba. Možno tým chcem okoliu dokázať, že niečo znamenám, že mám svoju cenu napriek tomu, ako som začal svoju životnú púť. Som humorista, no v skutočnosti by môj životný príbeh vydal na jednu ozajstnú tragédiu.
Narodil som sa pred 57 rokmi v nemocnici na juhovýchode Slovenska. Pár dní po pôrode som ostal opustený na novorodeneckom oddelení , bez matky, neskôr sa ma ujali príbuzní, moji starí rodičia. Teda matkini rodičia. Moja matka má na miestnom cintoríne v našej dedine hrob , ktorý nie je udržiavaný …akurát na Všechsvätých hrob na pár dní pripomína aspoň do istej miery tie ostatné, o ktoré sa pozostalí starajú. Nikdy som sa nezaujímal o to , čí nápad to bol, že pri fotke mojej matky je napísané: „ Nech ju Pán Ježiš prijme na milosť, veď on sám umrel pre ľudskú slabosť.“ Keď som navštevoval základnú školu ,zo všetkých predmetov som neznášal akurát hodiny náboženstva. Zdalo sa mi, že ostatní spolužiaci a hlavne pán farár vidia až na dno mojej duše, že všetci v nej čítajú ako v otvorenej knihe , darmo som sa to snažil zamaskovať žartovaním. Keď sme preberali záležitosti týkajúce sa otázok viny a trestu, odpustenia a pokánia, cítil som sa tak , akoby som ja sedel na súdnej stolici a bol súdený za hriechy mojej matky. No čo som o nej vlastne vedel? Len to, čo sa mi občas dostalo akoby nevdojak od iných ľudí do uší…Lebo moja rodina o nej nehovorila, téma matka bola tabu.
Ani ja som sa nestaral o jej hrob ,jediný kvietok ako je rok dlhý som naň neodniesol , nevedel som jej odpustiť, že ma takto opustila …no možno v tom bolo aj zamak strachu, že ma ostatní odsúdia, keď uvidia, ako súcitím s hriešnicou. Že nepochopia alebo budú ľutovať a ľútosť by ma bola ponižovala. Tak som sa robil, že mi je všetko jedno. Ale keď som mal zlé chvíle, keď sa mi napriek tomu, že som ostatných zabával, samému ani veľmi nechcelo žiť , vtedy som sa s ňou rozprával . V duchu som sebe a aj jej kládol otázky a tajne dúfal, že aspoň v sne ma navštívi a tam mi vyzradí všetko o tom, čo ju trápilo, ako žila , a hlavne že mi povie:“ Odpusť, synček, nesmierne ma bolí, že som si ťa nemohla nikdy pritúliť, že som ťa nemohla chrániť , keď si to potreboval, netrápim sa preto, že si mnou pohŕdal , že si ma v duchu nepeknými menami nazýval , no že som ti nemohla pomôcť , to ma bolí nesmierne. Mám ťa rada.“ Ale nikdy sa mi napriek môjmu prianiu taký sen neprisnil.
Príbuzní predo mnou tajili, čo sa stalo, až keď som prišiel do istého veku , deti v škole čo to prezradili a tajomstvo prestalo byť tajomstvom. A neskôr sa mi aj detaily dostali do uší od „dobrých ľudí“ v obci. Tak som sa dozvedel, že moja matka pracovala na miestnom výbore a tam pracoval aj jeden ženatý chlap. Povrávalo sa, že mali k sebe blízko . Moja matka bola vydatá , no s týmto chlapom sa- ako sa hovorí- spustila. Otehotnela , porodila ma …a v nemocnici sa otrávila, vypila hneď na druhý deň po mojom narodení čpavok. Možno jej smrti napomohla popôrodná depresia , no prsty v tom majú aj miestne ježibaby- klebetnice , ktoré jej do nemocnice prišli zvestovať super správy, že sa muž na ňu vykašlal , lebo vie všetko, že ju vyženie z domu …že budem mať na sebe biľag nemanželského decka. Biľag nemanželského decka som na sebe nemal, ostal mi len biľag siroty. Neviem, čo moja matka cítila ku mne , no dnes som jej vďačný , že mi dala aspoň život, keď už musela siahnuť na ten svoj. Ale viem, že sa mýlila v názore na toho, kto bol jej mužom pred ľuďmi aj Bohom. Lebo ten človek ma síce nevychovával, ale dal mi svoje meno , de fakto ma tým uznal za svojho a nikdy mi nedal pocítiť, že som pankhart. Vychovávali ma matkini rodičia a dobrý vzťah som mal s bratom …takže osud mi dal aspoň takéto eso do rukáva. Keď sa môj brat oženil, stal som sa vítaným hosťom v jeho dome , aj s jeho ženou a deťmi som vychádzal veľmi dobre. ˇ
Starí rodičia sa snažili vychovať ma najlepšie ako vedeli. Vyrastal som v kolektíve detí a vďaka veselej povahe , som bol obľúbený medzi rovesníkmi , aj v škole. Detstvo som teda mal dá sa povedať pekné, veľa neplechov sme postvárali s kamarátmi, huncútstva v škole , s dievčatami sme sa tiež vedeli pozabávať. Len boli dni ,keď som sa cítil veľmi, veľmi nepríjemne , a to vtedy , keď som stretol na ulici chlapca a dievča …boli to deti toho ženatého muža, ktorý vraj bol mojím biologickým otcom . Ja som si ich síce nejako zvlášť nevšímal, no moja stará matka za nimi zvykla kričať: „Aj brata berte so sebou!“ Dnes už viem pochopiť, ako sa asi museli cítiť …za svojich rodičov predsa nikto nemôže. O pár rokov sa aj odsťahovali z dediny kamsi do iného mesta, a ja som tak stratil aj posledný kontakt so svojimi „súrodencami“. Biologický otec sa ku mne nikdy nepriznal, no ponášali sme sa na seba , to sa poprieť nedalo. Dopočul som sa len, že sa stal pravidelným návštevníkom kostola a že hlavne po smrti svojej ženy bol známy tým, ako činí pokánie a prispieva na cirkev.
V mojom živote došlo k ďalšej veľkej tragédii, keď som mal 15 rokov. Starého otca zabili splašené kone a krátko nato zomrela aj stará mama. Dočasne ma prichýlil brat a po vojenčine som sa presťahoval naspäť do domu, v ktorom som vyrastal. Býval som tam sám, no napriek tomu mi nebolo smutno…okolo mňa bolo stále plno veselých kamarátov, ktorí občas aj podgurážení prichádzali do môjho domu a zabávali sa až do neskorých hodín ..a ja som im tak dôveroval, že som nechával niektorým z nich aj kľúče , keď som sám nemohol byť prítomný …Nikto mi nikdy nič neukradol . Takí to boli kamaráti!
S babami som veľa šťastia nemal- krásavec nie som, peniazmi neoplývam, ako kamaráta si ma cenili , no ako partnera či milenca o mňa záujem nemali. Až napokon jedna z miestnych tetiek , práve tá, ktorá sa údajne podieľala na tragédii mojej nebohej matky , asi cítiac výčitky svedomia , mi dohodila nevestu. Margita síce rozumu veľa nepobrala , ale dobre varila , poupratovala a poskytla mi to, čo som ako muž potreboval. Lenže…obaja sme mali prudké povahy, hádky začali aj o maličkosti a nakoniec sa odo mňa odsťahovala pár mesiacov po svadbe. Bola tehotná . A ja som si čoraz častejšie kládol otázku, či dieťa , ktoré nosí, je ozaj moje , či sa za mňa nevydala práve preto, že ho čakala s niekým iným. No nikdy som nemal odvahu dať urobiť krvné testy .
Po odchode Margity som prežíval ťažké obdobie . Niežeby som sa bol láskou za ňou umáral , celé manželstvo som od začiatku bral veľmi pragmaticky , ale balvan, ktorý ma zavalil, bol skutočne ťažký. Jurko, náš chlapec, sa narodil síce mentálne zdravý, ale mal akési problémy s imunitou, ekzémy , a Margite súd vyhovel- platil som na chlapca a ešte aj jej, že sa o neho stará. Robil som v tom čase v bani , bola to ťažká práca , úmorná , a väčšina môjho platu išla do rúk Margity. Ja som malého prvé roky ani nevidel , možno by ma Margita k nemu ani nebola pustila . Stále som mal pochybnosti o tom, či je môj. Ale v skutočnosti som po pravde ani netúžil. Ak už platím ťažké peniaze, nech je to aspoň na moju krv, odôvodňoval som si sám pred sebou.
Až po pár rokoch som Jurka videl celkom zblízka na akejsi oslave v škole a zdalo sa mi, že v jeho tvári spoznávam predsa len svoje črty. Akási nostalgia spôsobila , že som mu pozrel priamo do očí a vyhŕklo zo mňa : „ Jurko môj, platím na teba a bol by som rád, keby si aj dakedy za mnou prišiel.“
Dnes žijem sám vo svojom opravenom dome, v dome, kde sa narodila aj tá, ktorá mi život dala a ktorej už som dávno odpustil zradu, prítomnosť ženy mi nechýba, zvykol som si…no s Jurkom a jeho deťmi mám dobrý vzťah. Urobil som dobre, keď som sa s ním zmieril . Som rád, že som svojmu synovi dal šancu poznať a stretávať sa so svojím otcom , hoci mne to nebolo dopriate.
K+ ...
ďakujem, je to príbeh môjho známeho napísaný... ...
Pekný príbeh na nedeľu. Kultivovane podaný.... ...
Celá debata | RSS tejto debaty