Na rôzne témy

Príbehy opísané v mojom blogu sa naozaj stali. Osobne mám ku cirkvi (každej) kritický postoj . Niekto raz povedal, že cirkev ničí u ľudí  vieru. Je na tom čosi pravdy. Napriek napísanému som veriaca , ale  mám  vlastnú vieru, ku ktorej som dospela cez svoje životné zážitky . Na stretnutie s Bohom  nemusíte chodiť do kostola. Komu však návštevy kostola pomáhajú, nech takzvaný svätostánok navštevuje. Pred rokmi   som nenávidela katolícku cirkev  hlavne kvôli jej krvavej minulosti , ale  aj kvôli terajším praktikám, ktoré sú v rozpore  s mojím slobodným myslením. No  časom  som pochopila, že tak ako kvôli politike, takisto aj kvôli náboženstvu nie je rozumné sa hádať.  Každé jedno  náboženstvo bez výnimky predstavuje systém  dogiem . Ide len o to,  či sa s nimi chcete stotožniť alebo nie.  Ak však niekto z vašich blízkych verí v Boha a vy ste ateista, prosím, nepresviedčajte ho , že sa mýli . S vierou sa žije ľahšie. V detstve som sa vysmievala mojej babke kvôli tomu, že tak tuho verila . Po jej smrti už ako dospelá som ju za to viackrát poprosila o odpustenie. Ďakujem, babka, že si mi odpustila a ďakujem, že vďaka tebe , tvojmu daru som mohla navštíviť tak krásne miesta v Taliansku.

A teraz už k tým príbehom.

Malebná dedina, v ktorej vyrastal Jožo , leží pod úpätím vrchov, chránená nimi  zo všetkých strán . Je to dedina, kde líšky dávajú dobrú noc a ľudia , čo tam žijú, sú skôr tvrdí ,odmeraní,  neprejavujú city navonok . Žijú síce folklórom, no aj klebetami, závisťou , ako napokon všade , a nielen na Slovensku.  Táto dedina  však má svoju raritu , a tou  ani  tak nie je   počet farárov , ktorý sa v nej vystriedal , ako skôr spôsob ich života a dôvod, prečo dedinu opustili. Treba povedať, že im v rozhodnutí odísť  výrazne  pomohol  práve Jožo. Už ako malý chlapec  chodiaci so svojimi rodičmi a s babkou- svätuškárkou – do kostola , obdivoval  nielen kostol  samotný, maľby  a rekvizity , ale predovšetkým silu, akou pôsobil na cirkevné ovečky miestny farár. Čo on povedal , to bolo sväté a hoci evanjelici na spovede nechodia , tomuto farárovi sa ľudia aj sami  od seba začali zdôverovať s boliestkami , problémikmi a aj problémami , ba dokonca aj so svojimi hriešikmi či veľkými hriechmi. Aj Jožo túžil po tom, aby sa stal dôverníkom a poradcom a vlastne zástupcom samého Boha na zemi. Veď čo môže byť krajšie , zmysluplnejšie ako kázať slovo Božie, šíriť nádej  a udeľovať  rozhrešenia? Na štúdia sa mu však nepodarilo dostať aj kvôli prospechu , aj kvôli odporu svojej rodiny , ktorá mala  chobotnice na vyšších miestach.  Tak sa sprvu nechtiac a neskôr už aj cielene  stal  pozorovateľom a  kritikom farárov , ktorých poznal a zariekol sa, že si na nich veru posvieti. Ak už mali to šťastie, ktorého sa jemu nedostalo , musia byť aj hodní odkazu Pána Ježiša Krista a žiť v pravde a viere.

Prvým jeho  pozorovacím objektom sa stal  pán  farár  Milan. Pomenší  štíhly chlapík , prišiel do obce so ženou a dvomi deťmi.  Kazateľ prvotriedny, mal zvučný, výrazný hlas a jeho kázne ľudí priťahovali, pretože necitoval len z Biblie , ale vedel Starý aj Nový zákon aktualizovať podľa  potrieb  doby. Ľudia  v dedine ho brali ako jedného z nich. Bol váženým človekom a k obľúbenosti tohto farára prispela aj jeho skromná ,  tichá žena. Našli sa síce aj takí, čo tvrdili, že za tichou povahou   sa skrýva namyslenosť, ale v skutočnosti pani farárka ničím nedávala najavo , že by sa cítila nejako nadradená nad ostatnými. Práve naopak . Jožo  stratil pôdu pod nohami , pretože  nenašiel  na spôsobe života farárovcov  nič pohoršujúceho.  K prudkej zmene došlo až po tragických udalostiach v rodine , keď nečakane  ochorela štrnásťročná dcéra  pána farára na  zákernú chorobu a do roka aj zomrela. Odvtedy jas v očiach farárovej ženy úplne vyhasol , no nik nevedel pochopiť , že  na pánovi  Milanovi nebolo badať  ani náznak smútku  ,  čo dávalo priestor na špekulácie : je tak silný vo svojej viere, že nič navonok neukáže ,  alebo sa za jeho zdanlivou ľahostajnosťou skrýva niečo iné? Jožo pookrial , detektívna kancelária v hlave  mu začala pracovať naplno a kto chce, vždy na niečo príde…reči, že za farárovým netypickým správaním sa skrýva láska ku miestnej poštárke, s ktorou vraj mal počať aj dcéru , sa síce šírili, no priamy dôkaz chýbal. Napokon  rozhodol osud v podobe tzv. nežnej revolúcie . Miestni  horlivci vysnorili , že pán Milan bol tajným agentom ŠTB. Jožo aktívne šíril reči  o bezcharakternom sluhovi Božom , čo už pán farár takmer pred dôchodkom neprehrýzol  a odsťahoval sa z dediny preč.

Po ňom  prišiel na faru  mladý farár  so ženou Slávkou.  Boh ich obdaroval piatimi dietkami , o ktoré sa príkladne starali . Jednoduchí, skromní ľudia, žijúci   podľa  Desatora . Aspoň tak sa sprvu zdalo. Kázne tohto farára sa líšili od kázní jeho predchodcu , boli upäté, nudné ,  farár  hodne  citoval Bibliu , no  Jožovi sa zdalo, že v nich necíti  lásku ku ľuďom. A ž vtedy si farníci razom  uvedomili  , o akého vzácneho kazateľa  pred časom  prišli.  Nuda skončila ,  keď  otcom piatich detí v jarných mesiacoch začali lomcovať hormóny. Veru, testosterón , mal na svedomí   najprv platonický a neskôr aj neplatonický  vzťah   k učiteľke materskej škôlky Gite.  A tuto už o klebety naozaj nešlo. Žarty nabok , každý ,  kto mal čo len trocha oči v poriadku, si všimol, že medzi tými dvomi to iskrí a chémia funguje pomaly aj z piatich metrov.  Gita  začala hrdo  vytŕčať  rastúce  bruško  a bolo takmer isté, že pán farár spojí svoj životný osud s tým jej. Lenže…nezaháľala Slávka a ani Jožo. A velebný pán si raz dva po ostrých debatách so svojou zákonitou uvedomil, ktorá bije a že je lepšie platiť alimenty  na jedno dieťa  ako na päť . Aj Gita zázrakom vytriezvela z ošiaľu a zapojila do hry všetky ženské zbrane…a  že to bola šikovná žienka ,  svadobné zvony  onedlho začali  vyzváňať  a dokonca maličké v brušku sa akoby zázrakom po narodení čoraz viac a viac  začalo podobať na toho, čo sa stal jej mužom pred Bohom aj ľuďmi. Nuž, aj také zázraky sa stávajú.  A predsa sa našiel prst boží, odvážlivec, ktorý   napísal list a upozornil  na celú  love story , no a že to cirkevná vrchnosť zobrala až príliš vážne ,  za to už Jožo nemôže.  On si len pokladal za povinnosť upozorniť,  ako sa veci majú.  Manželia s dietkami   sa odsťahovali z dosahu Gitky a Joža  a do dediny onedlho pricestoval  tak trocha na skusy nový farár.  

Ten sa výrazne líšil od predchádzajúcich dvoch už len tým, že nebol ženatý a podľa jeho reakcií na ženské pohlavie  zrejme ani nijakú frajerku ešte nemal, hoci muž to bol súci . Nejedno  ženské oko na ňom s úľubou utkvelo  a veľa mamičiek z dediny dúfalo, že práve pre ich dcéru môže byť Tomáš dobrou partiou. Farárske platy síce za veľa nestáli, ale isté postavenie v obci predsa ešte len farár mal a napokon, krstiny, svadby, pohreby  sa pomerne často v dedine striedali  a aj tam sa dalo pekne si privyrobiť  , čisté nezdanené peniaze sú predsa len najlepšie. A čo ešte ofery po kázni, nech si len mladý muž pomôže! Nech len obec dobre reprezentuje, fešák!   A veru si aj pomohol. Stále nové a nové nápady ako skrášliť nielen kostol,  ale aj faru si žiadali svoje .  Na fare už bola plávajúca podlaha , nová strecha , nábytok z dreva a kožené sedačky ,  Tomáš uvažoval o podlahovom kúrení . Jožo mu najviac závidel dobroty , ktoré dostával od miestnych  ženičiek ,  takmer každý deň   sa na stole našlo niečo dobré na ochutnanie. A veruže bol obľúbený aj u mladých , cez víkend zobral gitaru a poďho s mladými  do hory, ku táboráku, učil ich nové piesne a veril , že aj tých,  čo im ešte slovo Božie takmer nič nevravelo,  navráti do lona matky cirkvi evanjelickej.  Jožovi sa tento  farár veru pozdával, no  detektívna kancelária v hlave  nemala úplnú dovolenku a   niečo  mu   vravelo , že  tentoraz nie ženy , ale peniaze budú tým, čo diabol ako skúšku zoslal na farára.   A jeho predpoklad sa vyplnil. Zbierka na zvony , na maľbu kostola  načrela hlboko do vreciek  poslušných dedinských  ovečiek . Jožo ani nestačil zasiahnuť , keď jedného dňa  ostali dvere na fare zamknuté a milý pán farár sa aj s peniažkami vytratil a odišiel kdesi na západné Slovensko šíriť slovo Božie. Ale plávajúca podlaha a nová strecha na fare ostali ..ešteže tak…          

A napokon  prišla ona. Čerešnička na torte.  Dievča tesne po škole , ešte plné ideálov , ale aj fanaticky neústupné, tvrdohlavé.  Tí pred ňou mali rodiny, vedeli, o čom je obyčajný život  a Tomáš  mal okrem viery v  Boha aj vieru v peniaze, ale pre ňu  zatiaľ celý život  , ba celý vesmír stelesňoval Boh , Ježiš Kristus a Duch svätý.   Jožo zacítil veľkú šancu .  Už v prvý deň sa úslužne a úlisne  votrel  do priazne mladej ženy, napokon, fara potrebovala chlapa , dom bez muža ostať nemôže. Drobné aj väčšie opravy, kosenie trávy , som tu pre vás, pani farárka.  Jožo sa stal jej pravou rukou, a to nielen pri pomoci v dome, ale aj ako kantor ,  chodil hrávať  do kostola. Teraz nastala jeho doba.  Dokonca mu občas prebleskla hlavou myšlienka, že možno raz bude pre ňu znamenať aj čosi viac ako dôverný priateľ .  Pravidelné návštevy na fare , debaty, výmeny názorov , však svoje  ovocie nepriniesli. Po čase zistil, že  s ňou nevypečie, bola príliš tvrdým orieškom . Nekompromisná, hrdá a presvedčená,  že život začína i končí v kostole. Nič medzi  tým nebolo. Kázne, modlitby  , čítanie Biblie , občas domáce práce …tak plynuli dni mladej farárky . A ešte prechádzky do prírody . A návštevy chorých doma  a tiež hodiny náboženstva. Vlastne keby nie chlapských prác okolo fary, nebola by na nikoho odkázaná. A predsa keď  jej sučka , ktorú zdedila po predchádzajúcich farárovcoch  ,vrhla mladé, bol to Jožo, ktorému nakázala , aby sa ich zbavil hoci aj tak,  že ich otrávi. To bolo prvýkrát , čo ju

neposlúchol a malé šteniatka radšej zobral ku sebe.  A keď sa snažila v kostole naučiť veriacich spievať po novom , zase to bol len on, ktorého uprostred hry na orgán , príkro zastavila a pred všetkými ľuďmi  dôrazne povedala : Brat kantor, zle hráte! A on sa cítil  pokorený ako malý chlapec  a vtedy sa vkradla do jeho srdca už aj byľka nenávisti. Veď je človek, nie svätec!  No cítil takisto úľavu , lebo   nemusel pátrať, mal ju už prečítanú, , nemusel  byť predlženou rukou spravodlivosti , pretože vedel, že sa sama znemožní  a odpíše  v očiach veriacich. Bola to len otázka času. Škandál,  ktorý nemal obdoby v   dejinách  podhorskej obce, na seba nedal dlho čakať. Nečakane zomrel pomerne mladý   miestny občan a deti nebohého zašli za farárkou  dohodnúť náležitostí ohľadom  pohrebu. Ani vo sne im nenapadlo, že by mala námietky voči vystúpeniu členky zboru pre občianske záležitostí, ktorá si v mene obce považovala  za povinnosť rozlúčiť  sa s nebohým. A tak keď na cintoríne dôstojná staršia žena, bývala učiteľka, nečakane podišla ku truhle a predniesla   precítenú reč na rozlúčku, farárka v zlosti nad tým, že dopredu nebola  upozornená  na „konkurenciu“  ,  opustila cintorín ráznym krokom  bez toho, že by pochovala mŕtveho.  Najprv nastalo pri hrobe skutočné  hrobové ticho, pretože pozostalí , ale aj tí ostatní, neverili vlastným očiam .  No o pár sekúnd sa cintorínom už niesol plač,  nárek, no  aj tiché preklínanie, zatínanie zubov a pästí v rozhorčení nad nedôstojným a neľudským správaním  sa farárky pri poslednej rozlúčke . Posledná kvapka , uvedomil si Jožo.  Áno, nedalo jej a keď už bol hrob zasypaný, vrátila sa sama na miesto zármutku a modlila  sa nad hrobom, či už úprimne alebo s pocitom výčitiek svedomia , avšak   o jej osude a pobyte v dedine už bolo rozhodnuté.  Jožo ani nemusel písať sťažnosť farárkiným  nadriadeným , o to sa už postarali iní.

Odišla nenápadne tak ako prišla a po nej už neprišiel nikto. Susedná obec mala vlastného farára  a ten dokázal v pohode zabezpečiť  chod celej farnosti.   Dnes je fara opustená … Jožo sa napokon oženil  a teraz sa venuje malému obchodíku , ktorý si v obci otvoril. Už nemá potrebu pátrať , detektívnu kanceláriu v hlave definitívne zavrel.