Roky odoberám český časopis Meduňka . V jednom z tohtoročných čísel bol uverejnený rozhovor s lekárom , z ktorého som si pre seba vybrala ťažiskovú vetu: Ak chcete byť šťastní , ďakujte svojim predkom. Ja som s touto vetou už dlhodobo stotožnená a svojim predkom pravidelne ďakujem a viem, že ma chránia , no práve dnes som si na túto vetu spomenula aj v súvislosti so sviatkom, ktorý si pripomíname. Naše médiá (väčšina z nich) teda veru veľmi vďačné nie sú , ani denník Pravda nie je výnimkou . Radšej riešia bulvárne záležitosti. Ešteže tu máme napríklad aj blogera dedica , ktorý Pravdu zastúpil krátkym blogom. Ale vrátim sa k tým, ktorých sme poznali, ktorých gény sme zdedili. Na mnohých spomíname s vďakou a úctou, na mnohých s trpkosťou či dokonca nenávisťou. Každý človek má právo na svoje pocity a nikto nemôže preskočiť svoj psychický vývoj. Ak si však uvedomíme ,že aj tí pred nami mali svoje traumy, žili v obavách a trápeniach , vtedy sa na nich začneme pozerať inými očami a odpustíme. Mnohí z nich nám nechceli ublížiť úmyselne ,len proste nevedeli inak. Nielen svojim predkom je však dôležité ďakovať. Ďakovať možno aj za úplne obyčajné veci. Za maličkosti, z ktorých sa ale skladá život. Verili by ste, že niektorým z nás výrazne zlepší náladu napríklad aj to, že prišlo smetiarske auto a odnieslo preč plno nepotrebných vecí? Spomeniem svoju osobnú skúsenosť. Pred rokmi som sa v duchu vysmievala z jedného človeka , ktorý už vtedy triedil odpad . Býval v bytovke a v kúte izby mal vrece, do ktorého dával staré noviny a papier. Priznám, krútila som nad ním hlavou .Po čase som sa presťahovala do starého domu, ktorý vyzeral ako po bombardovaní. Prvé roky, čo sa týka kúrenia, boli kruté. Ono aj v súčasnosti nosím v zime na sebe bežne zo dva svetre , no kým mi teraz teplomer ukazuje počas mrazivých dní a nocí krásnych 18 až 20 stupňov, v tých časoch mi ráno veru ukazoval len 9. Kúrila som drevom. Prvú zimu som si raz ráno našla pred domom kopu starých novín . Položila mi ich tam dobrá susedka , ktorá na mňa myslela. Keď som tie noviny našla, slzy mi vošli do očí. Ten starý papier mal pre mňa skutočne cenu zlata ,lebo mi umožnil zakúriť a zohriať sa. A vtedy som si spomenula okrem rozprávky Soľ nad zlato aj na toho človeka a v duchu som ho prosila za odpustenie. Nedávno som stretla starého pána . Je veľmi vážne chorý , trápi sa a napriek tomu na život nezanevrel. Povedal mi , že každý večer zaspáva s pocitom, že sa ráno už možno nezobudí , a preto ďakuje za všetko pekné, čo mu bolo umožnené prežiť. A ráno ako prvé zase poďakuje za to, že dýcha , že ešte stretne ľudí, ktorých má rád. A hlavne ďakuje Bohu za to, že jeho rodina je v poriadku.