Dnes som čítala jeden dobrý komentár a pre tých, ktorí nemajú šancu sa k nemu dostať, vypichnem pár myšlienok. Na malom Slovensku vznikali nové strany aj v minulosti, mnohí politici dúfali, že sa v novej strane skôr presadia . Väčšinou neuspeli . Takisto sa aj v minulosti stávalo , že poniektorí prešli z jednej strany do druhej . Ale aspoň sa snažili o aké- také dodržiavanie istých pravidiel. Lenže v poslednom čase sme svedkami extrémov ,pretože do strany povedzme konzervatívnej sa dostane progresívec a naopak. Politici sa takto snažia silou mocou niekde uchytiť, zakoreniť, len aby sa dostali do parlamentu. Alebo ak chcete tak k válovu. Príkladom je poskok Šeliga. Takže mnohé strany už nerobia politiku konzervatívnu, národnú, sociálnodemokratickú , ale hlavne robia aktivizmus- napríklad migračný, pandemický , atlantický či dúhový. Politici sa delia na tých, ktorí v plnení úloh vynikajú. Príkladom sú Kolíková, Čaputová, Naď . Ostatní sú v pozícii rebelov , ktorých médiá odpisujú. Prípadne sa stanú šedým priemerom ako napríklad tí zo strany OĽANO. To je raz konzervatívne, (keď Matovič odmietol podporiť požiadavky LBGTI ) a raz poslušné a aktívne( pri pandemickej a vojenskej politike ) . Choré zmýšľanie sa žiaľ stalo už novým trendom. Úlohou nových prevychovaných „konzervatívcov“ je držať ústa a slúžiť dúhovej či vojenskej agende progresívcov. Kto odmietne , toho si podajú aktivisti a médiá. Ako v dobe upaľovania čarodejníc.
Aká je teda slovenská spoločnosť? Myslím, že viac konzervatívna . V dobe šialených zvráteností je to dobre.