Lekári skladajú Hippokratovu prísahu , ktorá je súborom etických pravidiel konania lekára. Môžeme si na lekárov občas ponadávať , ale výnimočne sa stane, že by lekár úmyselne predpísal pacientovi zlé lieky, že by úmyselne predlžoval utrpenie človeka či sa dokonca vyžíval v jeho trápení . Nie tak novinári. Ak by oni museli skladať takú prísahu, treba si položiť otázku, koľkí by novinárčine vôbec ostali verní. Mnohí by veru museli odovzdať novinársky preukaz. Taká prísaha by mala predovšetkým obsahovať pasáž, že budú v rámci možnosti pravdivo informovať verejnosť, že sú povinní poskytnúť všetky dostupné informácie, že budú pri písaní čerpať z viacerých prameňov a nechajú na čitateľa, nech si vyberie a urobí záver sám. Médiá však dnes na celom svete , Slovensko nevynímajúc, robia prevažne špinavú prácu. Z typov ako bol Janko Kuciak sa pomaly stáva druh na vymretie. Redaktori odborných časopisov , to sú šťastlivci, tam toho až tak veľa nepokazíte ako keď musíte písať o politike. Čo už pokazíte na fakte , že Caligula bol šialenec, ktorého nakoniec museli násilne odpraviť zo sveta alebo že revolúcie vznikali vtedy, ak už ľud nevedel zniesť útlak ?Iba ak by aj tu dnes niekto hľadal nasilu paralelu s voľajakým súčasným politikom či situáciou. Alebo také časopisy o technike , informačných technológiách , kvetoch a záhrade, proste radosť písať. Je pravda, oblasť umenia je o čosi nevďačnejšia. Aj tu sa ale nájdu odvážlivci, ktorí nahlas povedia , teda napíšu, že film Prezidentka(vraj sa Geislerová inšpirovala Čaputovou) je donebavolajúci nepodarok , či že film, ktorý získal Oscara len preto, že spracúva dnes tú najzávažnejšiu tému, a síce LGBT , po čase určite upadne do zabudnutia. Alebo dokonca , že film toho a toho ruského režiséra je predsa o triedu vyššie ako film jeho ukrajinského kolegu. Ale k tej politike : v podstate je verejným tajomstvom, že médiá nie sú nezávislé. Život a aj médiá sú o peniazoch, moci a vplyve, takže ak má majiteľ, šéfredaktor alebo vedúci vydania istý názor a ak sa redaktor s týmto jeho názorom nestotožňuje, je otázka času, kedy šéfstvo naznačí podriadenému , že by bolo dobre pozrieť sa na inú svetovú stranu. Príkladom je vynikajúci komentátor Dag Daniš, ktorý musel odísť z denníka Postoj , lebo proste písal inak…Že nemá čo ľutovať a odišiel do lepšieho, to je len dobre. Čo ale je vrcholom porušovania novinárskej etiky (ak vôbec ešte niečo také existuje) je fakt, že novinári chcú ,aby sme mali taký istý názor predovšetkým na najzávažnejšie otázky dneška, ako oni. Každý iný názor sa považuje za nepriateľský a spoločensky nebezpečný. K bulváru: všetci ho občas čítame. Pošteklí nám bránicu, občas z nás(niektorých) vydojí slzičku dojatia. Za všetkým je však faloš a neuveriteľná špina. Veď ktorý človek so svedomím by špehoval celebrity ešte aj na dovolenke pri mori a vyťahoval pikantné detaily z ich života? Ubližoval ich rodinám, nevinným ľuďom? Možno pre začínajúceho novinára táto práca môže byť istou rozcvičkou , ale ak ešte má v sebe cit , po čase bulvár opustí. Veľmi vďačné bývajú úmrtia a pohreby známych ľudí. Nenechajte sa pomýliť, bulvár sa v podstate zo smrti teší , dokonca vedúci dávajú inštrukcie redaktorom, koho majú na pohrebe sledovať, aby potom vedeli napísať, ako sa tváril. Nikdy nesklamú a zvlášť potešia vraždy .Osobná skúsenosť- poznala som dve novinárky, ktoré sedeli pri kávičke a raz- dva ožili, keď im zavolal šéf , že v poli našli mŕtvolu. Neviete si predstaviť tie ich spokojné výrazy …to sa zase zvýši čítanosť! Ale čo sa čudujeme? Každý človek v našom živote nám len nastavuje zrkadlo, aj bulvár ho nastavuje mnohým z nás. Ľudia majú svoje problémy , trpia a dobre im občas padne ,že niekto iný trpí ešte viac a má sa ešte horšie.