…takáto veta zaznela dnes na oslavách výročia SNP vo Zvolene, ktoré organizovala strana Smer. Nie, nerobím reklamu tejto strane , a uvedený výrok beriem s rezervou , ale musím súhlasiť s konštatovaním, že matovičovsko- hegerovská vláda sa svojho národa bojí. Tým, že neumožnila vstup verejnosti na oslavy SNP v Banskej Bystrici, priznala svoju slabosť v plnej nahote. A bojí sa predovšetkým prezidentka republiky, ešte v nej ostal ten kúsok krehkosti alebo ak chcete ženskosti, tak nechce počuť nepekné slová na svoju adresu a radšej sa uzavrie do falošnej bubliny. No späť k Slovenskému národnému povstaniu. Priznám sa, že až dnes som v plnej miere precítila význam tohto sviatku. V časoch socializmu, keď sa večne papagájovalo, aj tento sviatok (aspoň ja to tak vnímam) akoby stratil čosi zo svojej hodnoty , brali sme ho ako súčasť všetkého, čo je povinné. A čo je povinné, to väčšinou neosloví. SNP sme mnohí vnímali rozumovo, menej už emocionálne. Teraz, keď sa svet zmenil a stratili sme svoje istoty a predovšetkým ilúzie ,až teraz si uvedomujem, čo všetko naši predkovia riskovali a akú úctu si zaslúži malý národ , ktorý vystúpil proti Goliášovi. Aj moji starí rodičia sa zapojili do SNP a pomáhali organizovať odboj v malej obci pod horami. Dnes im týmto vzdávam svoju poklonu a ďakujem za všetko, čo mi odovzdali. Ľudia si v tej hroznej dobe vystačili s málom , a my? Ešte donedávna zlo akoby išlo okolo nás, ale priamo sa nás nedotýkalo. Len z diaľky sme sa pozerali na smrť , z diaľky sme sa pozerali na to, ako umierajú od hladu deti v Afrike a vnímali sme okrajovo , že existujú krajiny takzvaného tretieho sveta. Je pravda, my obyčajní ľudia, zo svojej pozície veľa pre týchto našich ľudských spolupútnikov urobiť nemôžeme a tí, čo na to dosah majú, to urobiť nechcú. Krajiny tretieho sveta- vnímané ako zaostalé ,a predsa nám v mnohom môžu byť príkladom. Minimálne v poznaní, ako málo stačí k šťastiu. Tam totiž žijú ľudia, ktorí dokážu vyžiť z misky ryže denne a sú spokojní. V utrpení rastieme , tak sa hovorí a je to pravda. Teraz došlo aj na nás , snáď aby sme trocha povyrástli a pozerali sa na udalosti okolo seba aj s určitou vďakou , že nás čosi mali naučiť. Aj o svojej vlasti.
Vladimír Mináč napísal: “Ak sú dejiny dejinami kráľov a cisárov, vojvodcov a kniežat, víťazstiev a dobytých území, ak sú dejiny dejinami násilia, lúpeže a vykorisťovania, potom nemáme dejín, aspoň nie sme ich podmetom. Ale ak sú dejiny civilizácie dejinami práce, dejinami prerušovanej, ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby, potom sú to aj naše dejiny. Sme národ staviteľov nielen v metaforickom, ale aj v skutočnom slova zmysle: vystavali sme ako murári, murárski majstri a šichníci aj Viedeň, aj Pešť, pomáhali sme stavať mnohé cudzie mestá: nerozrumili sme ani jedno.“
Nemáme sa za čo hanbiť , nie sme horší ako Nemci, Francúzi, Poliaci či Česi a už vôbec nie horší ako Američania. Sme malý národ, ale narodilo sa tu veľa významných ľudí , ktorí pomohli tento svet robiť lepším. Sme mostom medzi západom a východom, v tom je naša originalita. Občas si možno niektorí z nás myslia, že sú Európania, a že slovo národný už stráca svoj zmysel. A predsa vtedy, keď v cudzom svete počujete slovenské slovo, keď počujete slovenskú hymnu ,keď vidíte ako naši hokejisti vyhrávajú a držíte im palce , či keď počujete krásnu slovenskú pesničku , čosi sa vo vás pohne. Uvedomujeme si, kam patríme. Kde sú naše korene.