Na rôzne témy

…takáto veta zaznela dnes  na oslavách výročia SNP vo Zvolene, ktoré organizovala strana Smer. Nie, nerobím reklamu tejto strane , a uvedený výrok beriem s rezervou , ale musím súhlasiť s konštatovaním, že matovičovsko- hegerovská  vláda sa svojho národa bojí. Tým, že neumožnila vstup verejnosti na oslavy  SNP  v Banskej Bystrici, priznala  svoju slabosť v plnej nahote. A bojí sa predovšetkým prezidentka republiky, ešte v nej ostal ten kúsok krehkosti alebo  ak chcete ženskosti,   tak nechce počuť nepekné slová na svoju adresu a radšej sa uzavrie do falošnej  bubliny.  No späť k Slovenskému národnému povstaniu. Priznám sa, že až dnes  som v plnej miere  precítila  význam tohto sviatku. V časoch socializmu, keď sa večne papagájovalo, aj  tento sviatok (aspoň ja to tak vnímam)  akoby stratil čosi zo svojej hodnoty , brali sme ho ako súčasť všetkého, čo je povinné. A čo je povinné, to väčšinou  neosloví. SNP sme mnohí vnímali rozumovo, menej už emocionálne.   Teraz, keď sa svet zmenil a stratili sme svoje istoty a predovšetkým ilúzie ,až teraz  si uvedomujem,  čo všetko naši predkovia riskovali a akú úctu si zaslúži malý  národ , ktorý vystúpil proti Goliášovi.  Aj moji starí rodičia sa zapojili do SNP a pomáhali organizovať odboj  v malej obci pod horami. Dnes im týmto vzdávam svoju poklonu a ďakujem za všetko, čo mi odovzdali.  Ľudia si  v tej hroznej  dobe vystačili s málom , a my?  Ešte donedávna zlo akoby išlo okolo nás, ale priamo sa nás nedotýkalo. Len z diaľky sme sa pozerali na smrť , z diaľky sme sa pozerali na to, ako umierajú od hladu  deti v Afrike  a vnímali sme okrajovo , že existujú krajiny takzvaného tretieho sveta. Je pravda, my obyčajní ľudia, zo svojej pozície veľa pre týchto našich ľudských spolupútnikov urobiť nemôžeme a tí,  čo na to dosah majú, to urobiť nechcú.  Krajiny tretieho sveta-  vnímané ako zaostalé ,a predsa  nám v mnohom môžu byť príkladom. Minimálne v poznaní, ako málo  stačí k šťastiu. Tam totiž žijú ľudia, ktorí dokážu  vyžiť z misky ryže denne  a sú spokojní.  V utrpení rastieme , tak sa hovorí a je to pravda. Teraz došlo aj na nás , snáď aby sme  trocha  povyrástli a pozerali sa na udalosti okolo seba aj s určitou vďakou , že nás čosi mali naučiť. Aj o svojej vlasti.

Vladimír Mináč napísal: “Ak sú dejiny dejinami kráľov a cisárov, vojvodcov a kniežat, víťazstiev a dobytých území, ak sú dejiny dejinami násilia, lúpeže a vykorisťovania, potom nemáme dejín, aspoň nie sme ich podmetom. Ale ak sú dejiny civilizácie dejinami práce, dejinami prerušovanej, ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby, potom sú to aj naše dejiny. Sme národ staviteľov nielen v metaforickom, ale aj v skutočnom slova zmysle: vystavali sme ako murári, murárski majstri a šichníci aj Viedeň, aj Pešť, pomáhali sme stavať mnohé cudzie mestá: nerozrumili sme ani jedno.“

Nemáme sa za čo hanbiť , nie sme horší ako Nemci, Francúzi, Poliaci či Česi  a už vôbec nie horší ako Američania.  Sme malý národ, ale  narodilo sa tu veľa významných ľudí , ktorí pomohli tento svet robiť lepším.  Sme mostom medzi západom a východom, v tom je naša originalita. Občas si možno  niektorí z nás myslia, že sú Európania, a že slovo národný už stráca svoj zmysel. A predsa  vtedy,  keď v cudzom svete  počujete slovenské slovo, keď počujete slovenskú hymnu ,keď vidíte ako naši hokejisti vyhrávajú a držíte im palce  , či keď počujete krásnu slovenskú pesničku , čosi sa vo vás pohne.  Uvedomujeme si, kam patríme. Kde sú naše korene.