Sme citliví na svoje majetky , no nie sme dosť citliví na ľudskú dušu. Až dovtedy, kým sa problém nedotkne priamo nás alebo našej rodiny či našich blízkych. Momentálne sa v médiách prepiera príbeh kňaza z Dolného Kubína. Zneužíval maloleté dievčatá a jeho trest je výsmechom nielen zdravého rozumu , ale výsmechom všetkého, čo z nás robí ľudí. Dostal podmienku- tri roky. Je len jedným z mnohých. Takýchto kňazov je na Slovensku určite viac, avšak ponížené obete mlčia, boja sa, hanbia sa a svoju traumu si nesú hlboko v sebe –skrytú, zatlačenú možno do podvedomia , no ona časom vypláva na povrch. V podobe pokazeného života, problémov rôzneho typu predovšetkým v partnerských vzťahoch. Je to celoživotná trauma, jazva na duši. Dejiny katolíckej cirkvi nie sú dejinami lásky, vykúpenia, zmierenia , ale sú skôr dejinami nenávisti, fanatizmu, utrpenia , krvi a smrti. Odkazu Ježiša Krista sa táto cirkev spreneverila hlavne v minulosti , no prítomnosť predsa s minulosťou súvisí a nedá sa len tak odstrihnúť. Nemorálny život mnohých duchovných pokračuje naďalej a jedným z najviac kritizovaných spojení s minulosťou je práve celibát. Isteže, sú aj kňazi, ktorí svoju prácu berú ako poslanie a vykonávajú ju dobre. Kňažská práca je však hlavne o silnom egu a skôr menšia ako väčšia časť takzvaných duchovných ju zvláda so cťou a pokorou. Mňa budeš počúvať, ja sa ti prihováram a vo mne sa ti prihovára Boh . Chcem sa zviditeľniť , mať moc nad ostatnými , chcem, aby ma počúvali . Sú to vlastne herci, ktorí potrebujú svoje publikum. Na spovedi v mene toho najvyššieho dávajú rozhrešenie, cítia svoju dôležitosť. V minulosti takýmto spôsobom plnili úlohu psychológov , no dokázali ju aj zneužiť. Všetko je o povahe človeka. Ak nie si dobrým človekom, nemôžeš byť dobrým kňazom. Vráťme sa však k celibátu. Celibát je stav, ktorý odporuje zdravému rozumu a jeho plodom je napríklad aj zneužívanie tých najbezbrannejších. A okrem toho – ako chcem dávať rozhrešenie vinníkom , ak na vlastnej koži neviem , ako vlastne funguje rodina, o čom je sex ? Ak niekomu vyhovuje žiť v celibáte bez toho, aby tým ubližoval sebe a ostatným , nech tak žije , v opačnom prípade nech sa radšej s povolaním duchovného rozlúči.
Blížim sa k pointe tohto príspevku. Trebárs krádeže, daňové podvody, sprenevera…odsúdeniahodné, ale čo je to v porovnaní s trvalými ranami na dušiach, ktoré navonok nevidno? Neuverí , kto neprežije na vlastnej koži alebo tento typ bolesti neprežíva s blízkou osobou. Zneužívanie a znásilnenie nie je jednorázovým aktom , nejde len o fyzické ublíženie, ide o útok na samotnú podstatu osobnosti, človeka , útok na jeho slobodu. Preto mnohé obete(nielen!) kňazov spáchali samovraždu(odporúčam pozrieť si vynikajúci film Spotlight), prežili len tie, ktoré našli odvahu vykričať svoju bolesť a preniesť ju zvnútra navonok. Aj trest pre kubínskeho kňaza je ďalším dôkazom, že naša spoločnosť je chorá . Som za to, aby sa tresty za znásilnenia a za zneužívanie detí a žien vyrovnali trestom za vraždy . Sú to vraždy ľudských duší.